netrvajúc dlho ani krátko,
nebrajúc žiadne ohľady
na zamilované úbožiatko.
Vonku triešti oči slnko. Veľké okále priami na krásu tvorov a tie oné, pijavice zradné. Ničí lúčmi spod sukienky. Končí životy trápne. Vraždí prázdnym pohľadom, nekonečným smútkom. Keď ľudia trápia prázdnotou. Svojou. Nevysporiadanou.
Slunce běží na sto procent,
pričom ničí ľudský akcent
ktorý usídlil se v naších srdcích,
plápolajúc ničí vnútra lidí.
Vnem prázdnoty trvácej,
priazeň vrúcnosti tráviacej,
poslednú dobrú chvíľku,
pričom prenesiem sa cez úchylku.
A vidím dobrô preplnené,
láskou našej osamelej.
Tichej pani nepriaznivej.
Usídlenej v hĺbke srdca,
tam kde nikto iný,
nedržal sa bubnovania.
A tam tvor priazeň cíti,
pamäti tvorí lásku vytím
vencom robí svoju priazeň,
necháva to na srdiečku,
vytvorený krásny veniec.
Z lásky tvorí lásku vlastnú.
Veniec bije, v srdci drahom.
Jedinom a nemohúcom.
A svoje srdiečko.
Hľadá teraz to...
čo chýbalo mu,
nadovšetko.
Hľadá priazeň nekonečno.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár