Dnes som sedela vedľa mamičky s dvoma chlapcami, starší mal okolo 5-7 rokov, mladší tak 1-2 roky. Malý stále behal, všetko ho zaujímalo a starší behal za ním a strážil ho. Zvedavý chlapček nepútal len moju pozornosť, k jeho objavným výpravám sa pridala aj troj-štvor ročná Sofia, čím sa čakáreň dostala do osviešujúceho pohybu.
Oproti nám sedela mamička s 6-8 ročnou dcérou, školáčkou ako som sa neskôr dozvedela. Dievčatko malo so sebou gumeného fialového poníka a nejakú malú bábiku. Po chvíli som si uvedomila, že dievčatko oproti by sa rado k deťom pridalo, jej mamka ho však vždy keď vstávalo stiahla za ruku a posadila vedľa seba so slovami: "Ty si školáčka, nemáš čo behať, tak seď!". Dievčatku to ale nedalo a skúšalo to na mamku s tým, že sa chce len niekam ísť pozrieť, na čo jej mamka dosť nervózne a nahnevane oznámila, že nemá byť zvedavá. Dievčatko jej potom ešte ukazovalo poníka (štýl, že dieťa zmení bábike účes a o zmene vie len ono samo), no mamka len pozrela spôsobom "hej, hej, už ma neotravuj a ticho seď". Následne sa dievčatko chcelo napiť limonády, ktorú jeho mamka držala v rukách, no mamka dievča zrušila (nervne, prechádzajúc do miernej agresie) tak, akoby práve odmietlo zjesť obed a pýtalo si namiesto toho tortu.
Táto situácia mi nedala nezamyslieť sa nad prístupom školáčkinej mamky. Na jednej strane si viem predstaviť pozadie: nechutne horúci deň, teta má prácu ktorá ju vôbec nebaví, no ktorú mať musí, aby mali z čoho žiť, robota v ktorej jej robia problémy s tým, že potrebuje ísť s dieťaťom k lekárke na vyšetrenie, na ktoré je síce objednaná, no aj tak sa dostane dnu o hodinu neskôr a keď sa ešte jej dieťa náhodou niekde zatúla akurát, keď bude sestrička volať, tak môžu čakať ďalšiu polhodinu. Práca z ktorej chodí uťahaná, nevládze sa ani osprchovať, nieto ešte variť, prať, žehliť pratať a tak posledné po čom túži je aby sa malá náhodou niekde zašpinila a pridala jej tak robotu.
Na druhej strane: čakali sme na alergológii, čiže riziko nakazenia sa bolo porovnateľné s električkou, alebo školou.
Keď vypustím všetky za vlasy pritiahnuté scenáre (že je to dieťa nejak psychicky labilné a v kolektíve ubližuje sebe aj iným - to si teraz len z brucha vymýšľam príklad) tak mi je toho dievčatka ľúto. No a čo že je školáčka?!?! Preto azda nieje dieťaťom? Deti snáď majú byť zvedavé, veď sa to od nich aj očakáva, že že budú túžiť po nových poznatkoch. Mylná predstava (ktorá sa mi tak trochu spája aj s mamkou dievčatka) je, že poznanie o svete, živote deti získajú len v škole a z kníh. Samozrejme, že je pre rodiča pohodlnejšie, keď vie, že jeho dieťa sedí vedľa, dýcha, žije. No pohodlný život ešte neznamená plnohodnotný život...
Ľudia sa čudujú, prečo majú dnešné deti problém s komunikáciou, s nadväzovaním normálnych vzťahov, sú problémové a neprispôsobivé. Prečo nemajú koníčky, prečo sedia len doma za počítačom. Je to samozrejme komplexný problém, no jeho značnú časť tvorí postoj prepracovaného, vynervovaného, unaveného rodiča bez štipky voľného času, ktorý si nechal vziať fantáziu, predstavivosť, schopnosť tešiť sa z maličkostí východoslovenskou realitou a svojmu dieťaťu hovorí: "Ty si školáčka, nemáš čo behať. Seď!"
Toľko môj dnešný postreh a uvedomenie si aká mama nechcem byť.
Úvaha
Komentuj
Komenty k blogu
1
andulili
2. 6.júna 2008 20:55
zaujímavé, aj ked na to mám ešte čas asi
Napíš svoj komentár