Som jedináč, no ani zďaleka nie maminkin obľúbenec.
Som zlý syn.
Som Tarzanom vo svojej džungli..
Dobrú genetiku som zdedil po otcovi. Mám meter osemdesiat, zelené oči, väčšie pery, 6 tehličiek a tetovanie na predlaktí.
Nemám sa za čo hanbiť.
Teda.. mám. Som zlý.
Práve som po škole. Najprv som musel opísať 61 strán z bioly, chvalabohu že tá Florinová nepíše každú hovadinu, zotrel som tabuľu, pozbieral kriedy. Teraz musím ísť poumývať ten bordel na chodbe.
To mám za to, že som zlý.
No a čo? Som chlapec z mesta a rád kreslím. Teda sprejujem. Len som si neuvedomil, že by ma mohol niekto niekedy načapať..A preto som vlastne tu.
Dávam si pripomienku, aby som vedel, kedy mám z tohto bordelu odísť, teším sa keď Pitbull začne kričať svoje meno a rozbúchajú sa basy.
Mám pocit ako keby tu niekto bol. Na chvíľu sa zastavím a započúvam sa do toho otrasného ticha. Nič. Asi mi tie mopy začínajú liezť pekne ne nervy..
Zrazu sa ozve piano.
Ten zvuk spozná každý blbec.
Áno, je to piano.
Namierim si to do spoločenskej a idem preveriť situáciu. Otváram potichu dvere.
Ten zvuk mi padá do uší a zrazu mám pokoj na duši.
Sedí tam mladá Činková. O rok mladšia, postava top, dlhé kučery. Myslel som, že ona je jedna z tých. Z tých biflošov. Namyslených a bohatých zmrdov. No nie, Filip mi minule hovoril, že je dosť odvážna. A povoľná.
Za tým pianom jej to svedčalo viac ako inokedy. Dostávam chuť, pokušenie. Išiel som nenápadne za tým vystretým odhaleným chrbtom..
Chytám ju za plecia, moje bozky pokrývajú jej jemný krk. Všetko za rytmu Mozarta.
Moja ruka ide nižšie a nižšie..
Tak rád sa s ňou hrám. Tie krásne tóny utíchajú a ozve sa skon. "Ešte!" vykríkne mladá maturantka.
Už sme tvárou v tvár, neoddeliteľní vo svojej podstate.
Sem-tam, vo veľkom roztržení sa dotkneme klávesov a ozve sa hlboké C.
Milujeme sa dlho. Spotení, zadychčaní a stále nemáme dosť. Už nemyslím na mopy.
To dievča je božie! Bože na nebesiach! Ako to robí? Áá..
Dostávam sa na vrchol. Siedmy div. Krása.
Pitbull sa hlási. Zvoní pripomienka.
Zachvíľu tá harpya príde a zatvorí školu.
Lúčim sa dlhým bozkom, odtŕham ruky od toho nebeského zadku a v mysli si pokladám otázku, či sa ešte stretneme.
Či by sa vôbec chcela stretnúť.
Možno áno.
A možno nie.. lebo som zlý.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár