Nečakaj, nepríde to.

Určite všetci poznáte tie trápne rady do života, ktoré vám každý tak veľavravne prízvukuje denne. Tie rady o tom, ako sa to všetko časom spraví, a ako sa máme učiť na svojich chybách. Neviem kedy a či mi to niekedy vôbec pomôže, ale nestojím o to. Ľudia sa totižto až príliž často chcú hrať na terapeutov, ktorí si všetkým prešli, všetko vedia a napriek tomu, že niekedy sa nájde niekto, kto chce úprimne pomôcť, väčšinou to robia len preto, aby sa cítili hodnotnejšie a silnejšie ako vy. Ego je strašná sviňa, ktorá nás pomaly ale isto zničí.


A po tom, ako toto necháte vstrebať, zistíte, že vy ste presne takí istí. Že aj vy máte veľa právd a rád a dôležitých veci, ktoré MUSÍTE povedať nahlas. A prečo? Lebo chcete cítiť zadosťučinenie, cítiť sa dôležito a vplyvne. Už dávno som si uvedomila, že o môj názor nikto nestojí a nikto ani nebude. A ak sa niekto tvári, že áno, alebo vyhľadá vašu pomôcť, verte mi, že čokoľvek poviete, prejde to bez povšimnutia. Nie preto, že by to nemohla byť vzácna rada do života, ale preto, že v konečnom dôsledku, všetci robíme to čo chceme. A potom, podľa toho aký je výsledok, viníme iných. Veď aké jednoduché je to, že čokoľvek sa stane, nie je to vaša chyba. Vyhovárať sa na niektoho iného je snáď ťa najľahšia a najprimitívnejšia vec čo ako ľudstvo vieme.

Od malička ukazujeme prstom a krútime hlavou, že nie, to nie my ale niekto iný rozlial kakao po celom kuchynskom stole a rodičia len pokrútia hlavou a nám to prejde. Takto to je so všetkým. Popierame, klameme a viníme. A nám to prejde. Viete koľko veci prešlo mne? A ja to beriem ako výhru. Trošku úbohý postoj, ale zároveň sa cítim pyšne, že som to dokázala. Ale čo som dokázala?

To, že má ľudia vidia ako niekoho úspešného? Niekoho, kto si užíva život plný zábavy, zážitkov, zbierania vedomosti? Kto vie, že je to len navonok? Kto vie, že to je celé možno úplne inak? Nikto. Nikto to nevie určite a nikto ani nebude lebo reputáciu, ktorú si raz vybudujete, akákoľvek je, nechcete stratiť. A tak sa ďalej utápate vo vašom popieraní, predstieraní a budovaní fasády. Až dovtedy, kým sa nepresvedčíte, že je to pravda. Že toto, ste vy a tak isto vás vidia iní. Ak mám byť úprimná, som znechutená z toho ako som si vybudovala povesť pravdovravného silného človeka klamstvami, a oslabovaním iných. Vodu káže, víno pije a tak to asi bude navždy.

Vo všetkom, v práci, vo vzťahoch, online, offline, všade kde sa dá. Vymýšľam, podvádzam, klamem, vyhováram sa. A funguje to. To je na tom celom systéme naviac posraté, že to funguje. Dostanem sa vždy tam kde chcem, dostanem toho koho chcem, a je mi jedno čo má to stojí. A prečo? Lebo chcem aby ostaní verili tomu, že toto je kto som. Že to, čo robím, je správne a výsledky čo som dosiahla, boli dosiahnuté zadosťučinením a pravdou.

A čo je ešte horšie, je to, že ja to nezmením. Možno neviem, možno sa tvárim, že neviem, ale hlavné je, že to zmeniť nechcem. Život by už nebol zábavný ak by som nadobudla pocit zodpovednosti. Popularita a úspechy, by neboli také dobre, na aké som zvyknutá. Sme si strojcom svojho šťastia a ostatných máme len na to aby sme sa cítili lepšie a ak náhodou niečo nevyjde, aby sme mali koho viniť. Tak snáď sa stmrhlavé vrhanie do chýb neobráti oproti mne, lebo potom, jediné čo ostane, bude pravda, pravda, ktorú tak veľmi skrývam. Ľudia často vravia, že by chceli vrátiť čas, že chcú druhú šancu. A načo? Každý vie, že všetko by sa stalo presne tak isto, lebo to kým sme sa nikdy nezmení. Vždy budeme rovnakí, naše vnútro bude rovnako zhnité a vonok rovnako krásny, lebo nie je dôležité to, čo o sebe vieme my, ale to čo vedia druhí.

 Úvaha

1 0 0 0 1

Komentuj

2 komenty k blogu