Včera mi nešlo zaspať. Nie, nie a nie! A nech som si to v duchu akokoľvek priala, stále som bola viac nabitá energiou. Únava stála za zamknutými dverami, niekde ďaleko, vedľa tohtoročných prázdnin. V duchu som si asi šesť krát zopakovala, že ak teraz lúsknem prstami prestanem myslieť na všetko a ponorím sa do smrteľného spánku, ale čím viac som chcela nemyslieť, tým viac som myslela. Zákon schválnosti.

Počítanie ovečiek je totiž nanajvýš hlúpe, vymyslela to nejaká starká pre svoje vnúčatá, ktoré vyliezali z postieľok. Nečudo, že „dospeláci“ často krát vymýšľajú príbehy, ktorým by ani oni sami neverili. Iba som ležala a akosi sa mi zacnelo za letom. Za dňami strávenými s ľuďmi, ktorých mám rada, za pozeraním na padajúce hviezdy, za myšlienkou, že s niektorými už nebudem môcť byť tak často, ako sme si nato zvykli. Zrazu ma prepadol smútok, ktorý sa zmiešal s obavami ktoré boli príčinou môjho nespánku. Obavy z reakcie kamarátky, ktorej hobby za posledné mesiace sa stalo murovanie múrov medzi nami dvomi... Koniec koncov, je to v jej náplni práce, spoznali sme sa na strednej stavebnej škole, asi si tak zvykla, treba ju podporiť...

Až keď som koncentrovala svoje myšlienky na pozitívnu stranu, zaspala som. Myslela som nato, aká bude jeseň nádherne farebná, nato že ak v tomto školskom roku skutočne zaberiem, spravím šťastných niekoľko ľudí naraz a predsa to som vždy chcela (pritom to vôbec nemusí byť také náročné, ako to znie), nato ako som opäť sadla za svoj pc a po prázdninách napísala nejaký blog..a hoci len nato, že teraz už všetko naberie ten krásny pokoj.

 Skutočný príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár