Decko

To číslo pod mojím avatarom je zavádzajúce.
Ja som vám jedno veľké decko.

Ak sa mám priznať, nikdy som hranicu osemnásty prekročiť nechcel. Najradšej by som sa zavrel v mojom neexistujúcom laboratóriu a ako ten chlapík v Harry Potterovi vytvoril kameň nesmrteľnosti.

Alebo stroj času. A vrátil by som sa do časov, keď bol svet gombička. Keď to, čo si dnes postavím v piesku, bol najväčší problém na svete.

Prečo? Lebo som decko.
Strašne sa hrám, napríklad.

Ako sme sa v škôlke hrali s kockami a navzájom si búrali svoje mrakodrapy, ako sme sa na základke hrali futbal s tenisovou loptičkou či „voda-bum“ či „na santu“ či inú šiši hru, o ktorej možno niekedy napíšem blog, tak sa ja teraz hrám na preteky.

V mojom počítači sa koná prestížna Tour de Winamp, v ktorej sa stovky mojich pesničiek predbiehajú o prvenstvo.
Ja si predstavujem, že tie pesničky majú nohy či kolesá a povedľa seba bežia na koniec nekonečnej trate.
Vždy, keď moja strašne obľúbená pesnička postúpi na vyššiu priečku, mám chuť oslavovať.
Vždy, keď už nie tak obľúbená klesne, mám chuť ju držať za ruku a povedať „To nič, miláčik. Na svete sú tisícky ľudí, ktorí ťa majú radšej, než ja.“

Vyroním slzu, povzdychnem si a pretekám ďalej...
Dneska som ale nepretekal. Od rána som asi päť hodín prijímal nových súťažiacich. Zo 150 uchádzačov som vybral asi tretinu, ktorú zatiaľ vôbec nepoznám, no viem, že je dobrá.
Niekto z nich bude jedného dňa dobýjať prvé priečky, to som si istý.

Potom sa s kamarátmi tiež hrávame hru „Nech nás neprichytia“.
Možno ju poznáte. Je to veľmi zábavná a adrenalínová hra. Musíte v nej utekať pred ujami z bielych húkacích áut, alebo ujami a tetami s vašou DNA, ktorí z vás chcú vymlátiť život.

Pomedzi to milujem všetky okamihy, keď sa aspoň jednou nohou opäť raz dostanem do svojich detských čias. Strašne rád sa dívam na malé deti, ktoré si žijú svoje vlastné fantazijné svety a zatiaľ nevedia o starostiach, ktoré život prináša.
Závidím im, že majú celý svoj život pred sebou.

Hoci od nich nie som ďaleko...

Kristepane, rozprávam ako senilný dedo na sklonku života. Akoby bola sedemnástka koniec a nič za ním.
Ale nostalgia je nostalgia...

Radšej si idem stavať lego.

 Blog

9 0 0 0 0

Komentuj

4 komenty k blogu