Nasa rodina bola zalozena na podvodoch na ktore sme doplatili...
Myslienka rodiny mi odjakziva pripadala neskutocna ako rozpravka. Ake to
asi je, mat rodicov. bratov a stestry ktori ta lubia a ty lubis ich?
Ake to je starat sa jeden o druheho blahozelat si k narodeninam a
oslavovat kazdy uspech, kazdu ohromnu novu vec ktoru niekto z nas
urobil?
Ake to je byt vo sviatok akym su Vianoce doma a sediet z celou rodinou
pohromade pri stole kde sa vsetci smeju a su radi, ze su spolu?
Pre niektorych su tieto veci samozrejmostou no pre mna je to iba sen iba
iluzia o stastnej a usporiadanej rodine.
Je strasne vidiet a pocuvat aky kruty a sebecky su k sebe ludia ktory sa
maju navzajom lubit. Ak nemas rodinu ktora ta miluje a ty milujes ju
sviatky su ako vsedny den, iba s tym rozdielom, ze zo zavistou sledujes
stastie inych ludi.
Pozeram sa na Erikovu fotku, schovala som si ju tam, kde som si
odkladala aj ine spomienkove predmety ktore by som nerada stratila, ale
sucasne boly plne bolesti a lasky...
Takou mi je aj fotografia mami ako spomienka na nieco co sa uz nikdy
nevrati... Niekedy neviem ci ju naozaj nenavidim, mozno ju len vinim za
to ze moje detstvo bolo ako by ma nejaky neznami dospely zo zahalenov
tvarov vzal za ruku a nutil rast rychlejsie a potom ma nechal, smutnu,
tulajucu sa, hladajucu vlastnu identitu a tuziacu po mieste ktore by som
mohla nazvat domovom... Najdem ho vobec niekedy?
Vzdy ked si uz myslim, ze som sa s toho vsetkeho dostala objavy sa mi
nad hlavou tmavy cierny mrak a ja mam pocit, ze obloha nadomnou sa uz
nikdy nevijasni
Cely zivot som bola obklopena nenavistou a klamstvom... Zistila som, ze
obycajne je ludom lahsie klamat ako povedat pravdu...
Mnohy ludia ziju v iluziach a predstavach a nechcu aby im niekto tento
pohodlny svet lzi prekazil....
Strasne aky je svet zrazu komplikovany ked opustite risu svojho
bezstarostneho detstva, ziete v bubline a ked ta bublina jedneho dna
praskne ste nuteny vzit sa z okolitym svetom a zistite ze bolest a
trapenie nie su sucastou predstav ktore zmyznu mihnutim oka teda aspon
pokial ide o mna...
Aky zvlastny a nevyspitatelny vie byt osud, kde je ta hranica medzi
skutocnostou a snom? Radsej to ani nechcem vediet...
Snad kazdy si zela aby vsetko bolo podla jeho predstav aby vsetko bolo
krasne, no niekedy je krasa len klam ktory ma zajkrit skutocne zlo a
krutost. Sarm inteligencia a talent to vsetko co ludia povazuju za
pozehnanie nemusi hned znamenat ze clovek ktory je nimi obdareny je
dobry.
Uz som unavena zo vsetkeho klamstva podvodov a bolesti. Zelam si aby ma
vsetky jazvy prestaly boliet a uz ma netrapily. Lenze neprestanu,
zostanu v mojom srdci navzdy...
Chcem byt konecne stastna. Lenze predstavy o stastnej buducnosti su ako
duha, aby sa staly skutocnostou musia ich predchadzat burkky...
Mojej mami sestra mi casto hovorievala, ze ak sa konar vo vetre neohne
zlomi sa. Pamatam si na jej slova "nezabudni, ze musis kracat vzdy z
vetrom a nic ta nezlomi"
Svet okolo mna bol naplneny mudrostou a poznanim.... v obrisoch tiena v
lete lastoviciek, vsade sa ukryvala hlboka pravda, stacilo vypocut si ju
a verit jej, no ja som sa vzdy rada vypitovala "a co ked prestane
fukat? " Zasmiala sa a pokrutila hlavov "potom si budes moct ist kam len
budes chciet"
Bola ako moja mama a davala mi lasku ktoru som nikdy nepoznala... za co
jej budem navzdy vdacna.....
Lenze...... ZOMRELA...
Vtedy som v hlbke duse citila bolest, hlboku a chladnu bolest... Citila
som sa akoby mi nejaky spodny prud podrazal nohy az kym som nezacala
mlatit okolo seba rukami ako clovek odsudeny na smrt utopenim.... Vedela
som, ze musim byt silna no rana v mojom srdci bola prilis hlboka. Jedine
na co som dokazala mysliet bol jej smiech, jasne oci a vzrusenie s
ktorym ma vzdy vytala ked som jej prisla povedat co je nove. Uz som
nemala nikoho s kym by som sa mohla porozpravat a zvoverit sa...
Citila som, ze umrel kus mna samotnej. Zufalo som sa snazila prekonat
tragediu a bolest zo straty co som citila.... Vtedy som najradsej
chcela odhodit vsetky spomienky na nu na bok ako docitanu knihu.
Casto som navstevovala jej hrob, bezala som tam rovno zo skoly a zo
slzami v ociach som rozpravala hrobu a kamenom o tom co je nove presne
ako za jej zivota.
No coraz viac vsak na mna doliehalo ticho ktore ma vytalo. Predstava jej
smiechu sa kazdym dnom stracala. Citila som, ze ma opusta.
Na ludi ktorych milujeme sice nezabudame ale svetlo ich zivotov a teplo
ich pritomnosti sa straca v tme, plamen sa zmensuje a cas nas neuprosne
unasa dalej...
Od jej smrti som sa na svet pozerala pohladom vijadrujucim hlboke
zufalstvo a hoci nebola moja bijologicka matka mala som pocit, ze nas
spajalo cosi, nejaka neviditelna snura ktora nas zväzovala, stahovala
dohromady...
No uz som nemala nikoho.....
Zmocnil sa ma paralizujuci pocit prazdnoty a v zlej predtuche som cakala
co bude nasledovat...
Bola zdrojom mojich sil, duhou na konci burky, slnecnym lucom ktory si vzdy nasiel cestu
pomedzi mracna a zrazu pola prec............. NAVZDY......
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
antifunebracka
29. 9.sept. 2019 20:12
Už je lepšie?
Napíš svoj komentár