Spoločnosť urobí všetko za nás

Bola som...
A nebola som v tom sama...
Boli sme v tom všetci...
V ošiali nevinnosti snov...
Bola som niekým kým nechcem už viac byť...
Bola som na miestach ktoré už viac nechcem vidieť...
A predsa neustále cítim nutnosť konfrontovať sa s minulosťou ktorú som
už toľko krát hodila za hlavu a udusila v hrnci bublajúcich zmätkov...
Tieto časy sú už dávno preč...
Prečo stále musia byť nejaké časy preč?
Nenávidím sa pri kladení otázky: „Prečo? ".
Napreik tomu si ju kladiem znova a znova...
Zivot je plný paradoxou...
A možno paradox je plný života...
Poletujem priestorom a časom ako holubie pierko vo vetre...
Sem tam zachytené olovnatým vzdušným vírom...
Vymršteným do neznáma kolesami kamionov nesúcimi smútok a nenávisť
vsetkých ludských bytostí ktoré sa pýtajú tú istú otázku...
Na prahu epochy paralernej koexistencie so svojim ja sa vynárajú
nepríjemné otázky...
Otázky ktoré ani nechcem počuť nie to ešte hľadať na ne odpovede...
V momentoch ako sú tieto veľmi pociťujem metafory typu
„domček z karát".
Nestrácam.
Strácala som roky...
Dnešok je len dňom ked som zostala a obzrela sa...
Na zemi je rozliate mlieko a ja sa ním kochám s grimasou detskej
sebaľútosti...
Utápam sa v tejto kvapaline substancii...
Jednoducho nemám čo na práci...
Strnulo stojím a hľadím...
Vidím nás všetkých – spoločnosť...
Sme súčasťou masy syvastých tvárí škeriacich sa jeden na druhého...
Lacná propaganda kšeftuje s našimi svetami a ilúziami...
S našimi snami a predstavami...
Lahko uveríme a necháme sa unášať vlakom hlúposti a nezmyslov...
Vo svetle vianocných odpadkov je nám tak bezpečne...
Do kedy však?
Pocit istoty materializmu a imperialistického parazitovania určite
nebude trvať naveky...
Nám však stačí tento moment...
Moment prekvapenia pre dalších čo prídu po nás...
Nepotrebujeme mať názor...
Nepotrebujeme mať osobnosť...
Nepotrebujeme myslieť...
Spoločnosť to urobí za nás...
Brázdim s kamennou tvárou ulice páchnuce asfaltom...
Moje nohy sa zabárajú do kamennej dlažby lemujúcej každý môj krok...
Cítim cenovky butikov...
Cítim animálnosť a jej reflexiu v okenných tabuliach tých istých
butikov...
Holuby lietajú...
Vidím roztápajúcu sa zmrzlinu v detských rúčkach...
Očká hlúpych detí sa na mňa otáčajú...
Zmrzlina im tečie po prstoch...
Ich tváričky sa ma potíšku pýtajú prečo som taká zlá...
Taká zanovitá...
Prečo nemám rada tento krásny svet....
Pozerajú sa rozpačito a vyčítavo...
Nedávam im však odpoved iba silený úsmev...
Prídu na to samé vo chvílach ked im po prstoch bude stekať šesdesiat
percentný alkohol.....

Tak som len dalej kráčala a snažila sa len tak byť...
Aj som bola....

V zovretí chvíle bezhraničného zúfalstva zo seba samej a sveta vôkol
mňa...

 Úvaha

3 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu