Zase raz vrážam energiu do nie(k)(č)oho, čo mi aj tak neprinesie žiaden úžitok, teda aspoň ak sa život odohráva podľa vzorca, ktorý v ňom zatiaľ stíham sledovať.
Už som si tisíckrát hovoril, že sa budem sústrediť len sám na seba a nechám veci naokolo nech padajú, ale niečo vo mne stále vytvára energiu na akcie, ktoré by som pre nikoho iného a pre nič iné nerobil. Možno sa tentokrát nemýlim, aj keď všetko nasvedčuje opaku.
,,Nebol by život nudný, keby sa vyvíjal len priamočiaro?"
Zas a znova tie spadnuté veci zdvíham, aj keď jediné čo z toho mám je bolesť chrbta. Nevadí. Keď nám na niekom záleží, bolesť je zanedbateľná.
Som čistý blázon, ja viem.
Som schopný stráviť čas nad formulovaním textu pre niekoho, ktorý sa dá povedať troma vetami, vypnúť kvôli tomu svoju obľúbenú skladbu a nechať ľudí čakať, ale nechcem.
Mohol by som tráviť čas smiechom s ľuďmi, ktorých poznám dlhšie, ale nechcem.
Mohol by som ignorovať všetky nepriame volania, ale nechcem.
Občas ma bodne, ale prestať nechcem. Hojím sa.
Kedysi som bol optimista. Som teraz realista? Viem, že mne krv nikto neutrie, keď padnem na betón, ale pokračujem. Viem sa pozviechať sám a pokračovať tam, kde som skončil. Ide to strašne ťažko, ale ide to. Rátam s pádom, ale kým človek neskočí, netuší, ako dopadne. Ja asi priamo na ústa a prídem o zuby tak, ako sa mi to už raz podarilo. Doslova. Ako hokejista. Ale tie zuby mi opravili a život nestratil svoje hodnoty. Preto sa nebojím zas a znovu padať.
Ak aspoň raz doskočím na nohy, bude to stáť za to. Verím v to. Tie moje sú dlhé, ale nie krehké. Sú prekvapivo silné. (Naozaj!). Viem bežať, keď ma chmúry naháňajú. Skočím, keď mi pod nohy hodia polená a rozkopnem dvere keď treba. Ale nie sám za seba. Pre niekoho iného. Hovorím- blbec.
Okoliu to však nemožno dávať najavo. Niekedy priam ľadová maska ma chráni pred zavrhnutím dnešnou spoločnosťou. Predstieraný egoizmus a široké lakte ľudí ubezpečujú, že som normálny. Nikto sa ma nespýta, kto v skutočnosti som, lebo zapadám do hry. Náznaky môjho skutočného charakteru prechádzajú na povrch len ako cigaretový pach z fajčiarovej pokožky. Dá sa prekryť sprayom, ale nezbaví sa ho.
Ľudia si všimnú, že som niečim iný, ale neriešia to ďalej. Netreba. Ja si vystačím. Iný neznamená extra. Iný znamená odlišný. Odlišný dnes nie je dobrý.
Z nejakého dôvodu ma ale vyhľadávajú a chcú sa so mnou baviť. Bolo mi povedané, že ,,je to pre ten Tvoj zdroj energie, ktorý si nikdy nikomu neukázal, ale má také úniky radiácie, že sa pri ňom radi vystavujeme dávke".
Krásny kompliment. Pršalo mi z očí. Treba to schovať. Chlap v dnešnej dobe nemôže dopustiť búrku citov. Aspoň nie v skutočnom živote. V dnešnom skutočnom svete ide o fyzično. Idem po ulici s hudbou v ušiach a rozmýšľam nad vecami okolo mňa. Nad ich štruktúrou, chemickým zložením, vzorcom, pohybom častíc ktoré mi to všetko umožňujú, ale keď príde na city ide u mňa všetko bokom. Fyzika je u mňa podriadená vyššej moci.
Človek má byť v mojom dnešnom svete najvyššou uznávanou hodnotou, lebo všetko ostatné časom zastará. Plasty sa rozsušia, domy zvetrajú a sklo stečie. (Áno, sklo je tekutina). Tekutina, ktorá môže prasknúť vďaka vysokej viskozite. Aj tá moja je vysoká a preto môžem prasknúť. Som ako zrkadlo. ,,You can fix it if it´s broke, but you can still see the cracks in the reflection".
Mne však praskliny nevadia. Staré veci sú častokrát popraskané a pritom za to nemôže ich majiteľ.
Aj zrkadlo môže padnúť zo steny samé. Ak v to neveríte, asi neviete veľa o živote. Chcem, aby niekto to zrkadlo zdvihol, vybral z rámu črepy a vyplnil ho novým. Zatiaľ mám len ten rám. So samotným zrkadlom sa nechce nikomu babrať, lebo to stojí energiu.
Práve tú energiu, ktorú ja do ľudí vložím.
V mojom živote je len jeden človek (jeden a prvý), ktorému sa postupne odhaľujem. Mám pocit, že práve on ma môže pochopiť. Možno si moju dôveru ani nezaslúži. A ak nie? Ucukne a cúvne. Nič sa nestane. Nie je na mne závislý a ja si zase raz poradím. Nasadím tú moju chladnú masku v ktorej ma vída, keď neviem, že sa na mňa pozerá. Utriem si krv a prepočítam zuby. Vstanem, zapnem zips na vetrovke, nasadím slúchadlá a oprášim nohavice. Musím predsa vyzerať k svetu, lebo podľa výzoru ma budú hodnotiť okolostojaci.
Hlavne aby som nikoho iného (a hlavne nie Teba) pri mojom prípadnom pádne nezranil...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár