Človek sa priam zastavoval nad tým božským pokojom, ktorý tam panoval. Každý každého poznal a susedia si pomáhali tak, ako to bolo kedysi vo zvyku.
Sem-tam prešlo po hlavnej ceste auto a zvonenie zvončeka starého bicykla nadránom vytváralo atmosféru na nezaplatenie.
Bola to ideálna príležitosť na odpočinok bez rodičov pri bazéne s grilovanými špecialitami, priateľmi a všetkým, čo k letu patrí.
Posledný večer na chate mal uzavrieť leto, ktoré bolo skvelé, no predsa tak krátke. Andreja a Vlada čakal posledný ročník základnej školy a všetky povinnosti s tým spojené.
Na programe bola obývačková párty v pyžame, diskotéka, dobrý film, torta a veľa popcornu. Aj keď všetci vedeli, že tým večerom sa neoficiálne skončia dva mesiace ničnerobenia, tešili sa naň.
Leto bolo naozaj horúce, a tak nebolo ničím zvláštnym, že sa všade vetralo.
Jemný prievan veľkého poschodového domu spríjemňoval pobyt v miestnosti a každý si ho podvečer užíval s nadšením po celom dni strávenom na slnku.
Okná do záhrady, terasové dvere a balkón boli otvorené do korán. Vchodové dvere vedúce priamo na ulicu boli zamknuté, no malé okienko vedľa nich ostalo vyklopené, aby sa aj veľká vykachličkovaná chodba prevetrala. Všetci sa bavili a nikto veľmi neriešil, čo sa môže stať...
Ako tak všetci pobehovali bezstarostne hore-dolu po veľkom dome, neuvedomovali si, že dolné poschodie zostáva z času na čas opustené. Veď načo aj? Všetky okná smerovali do betónovým múrom obohnanej záhrady s bazénom a garážou. Hlavné dvere boli zamknuté a okno vedľa nich istil vyklápací mechanizmus a mreža.
Dokonalý pokoj dediny a jemné zvuky cvrčkov vytvárali vonku efekt absolútneho prázdna. Nepohlo sa ani steblo trávy. Nešuchol ani list. Ticho, ako pred búrkou. Nikto z nich netušil, že búrka naozaj príde. Tentoraz však nie vonku. Vnútri.
Keďže sa všetci viac-menej plánovali zdržiavať na dolnom poschodí, všetky veci nechali tam. Telefóny, cédečká, notebook a celá zbierka filmov na DVD ležala na konferenčnom stolíku v obývačke.
Ako tak lietali po dome, na okamih sa všetci stretli na hornom poschodí v úzkej chodbičke nad schodiskom. Lucia a Silvia mali na starosti priniesť z horného poschodia tortu, ktorá sa chladila v chladničke slúžiacej na veci, ktoré sa do kuchynskej nevojdú. Andrej a Vlado aktívne hľadali žolíkové karty, ktoré niekde cez deň videli, keď sedeli v izbe.
Všetci boli ponorení do svojich úloh a nikto nebral vážne štekanie susedovho psa. Boli predsa na dedine.
Ich pozornosť zachytili až kroky na chodníku pod balkónom, ktorý bol spoločný pre obe izby na poschodí. Bol to balkón nad oplotenou záhradou.
Spozorneli. Kroky sa blížili k otvoreným dverám od terasy. Bolo to zjavné, pretože pred ňou bol štrkový násyp, ktorý pod neznámym človekom rázne štrkotal.
Počuli, ako sa otvorili sitové dvere proti komárom a následné zacvaknutie magnetického zámku, ktorý ich držal.
Zmeraveli. Ostali nehybní a úplne bieli. Okamžite sa prestali venovať všetkému čo mali rozrobené a tŕpli, čo sa bude diať. Nikto sa neodvážil ísť pozrieť na dolné poschodie. Schody sa zrazu pre nich stali pascou.
Počuli, ako kroky prešli obývačkou a vošli do chodby. Niekto bol vážne dole a ten niekto si otvoril aj vchodové dvere. Poznali to podľa štrkotu kľúčov ktorý bol Andrejovi a Lucii dobre známy.
Nevedeli čo robiť. Nemali ako zavolať pomoc. Ich mobily boli dolu na stole, kam sa za nimi nemohli dostať. Hlupáci.
Jediné na čo sa zmohli bolo to, že vzali dva kuchynské nože pripravené na tortu a vyzbrojili sa ťažkou kovovou vázou, ktorá pôvodne stála nad schodiskom.
Zavreli sa do jednej z izieb pod ktorej balkónom sa to všetko začalo. Natlačení chrbtami na seba, so zreničkami veľkými, ako gombíky na kabáte a studeným potom po celom tele meraveli v izbe.
Čakali, čo sa bude diať.
Zvuky z dolného poschodia nasvedčovali tomu, že sa tam niekto pohybuje a prezerá si veci. Počuli, ako niekto vyklopil rozkladací gauč, prekotil kvetináč a otvoril zásuvky v kuchyni, kde sa prehraboval medzi príborom. Boli vystrašení ako nikdy.
Dýchali plytko a nahlas. Navzájom počuli, ako im búchajú srdcia.
,,Čo robiť?“ ...pýtali sa sami seba. Utiecť cez schodisko nemôžu a cez balkón sa ďaleko nedostanú. Horšie bolo, že balkón bol prepojený s vedľajšou izbou, ktorej dvere ostali otvorené.
Strach sa začal stupňovať ešte väčšmi, keď počuli, ako niekto kráča po schodoch hore.
Vošiel na poschodie. Chvíľu stál na chodbe a asi rozmýšľal.
,,Je v mojej izbe“ potichu a s chvejúcim sa hlasom šepla Lucia do priestoru.
Triasli sa. Čakali z ktorej strany sa na nich vyrúti. Nevedeli, či sa obávať balkónových, alebo izbových dverí.
Andrej a Vlado stáčali v ruke kuchynské nože čoraz pevnejšie a čakali na najhoršie. Ich ruky sa chveli.
,,Čo ak je aj ozbrojený?“ pýtal sa Andrej.
,,Aspoň sa to rýchlo skončí“ precedil Vlado sarkasticky cez modré pery.
Vo vedľajšej izbe niečo padlo na zem. Bol to tupý náraz o koberec a nevedeli rozoznať čo sa deje.
Pritlačili sa o seba ešte viac a dúfali v zázrak.
Po chvíli ticha zrazu počuli, ako sa kroky vracajú do chodby nad schodmi. Čakali, či sa na ich dverách pohne kľučka.
Niekto zrazu zbehol rýchlo dolu a vybehol vchodovými dverami. Počuli, ako zavadil do kamennej sochy psa, ktorá stála pri nich.
Opäť nastalo hrobové ticho. Cvrčky vonku hrali, akoby sa nič nestalo. Celý dom bol nemý a mŕtvy.
Po desiatich minútach skupinového sedenia v zatvorenej izbe sa Silvia zmohla na dve súvislé vety. ,,Myslíte, že odišiel? Nemali by sme ísť von?“
Bez reakcie. Všetci boli ešte stále tak vydesení, že sa nemohli pohnúť z miesta.
Po nejakom čase pokoja, keď si boli takmer istí, že sú v dome sami, sa Vlado rozhodol otvoriť dvere.
Nič. Na chodbe nad schodmi nebola ani známka toho, čo sa práve odohralo.
Spolu s Andrejom sa rozhodli zísť na prízemie. Bol tam neporiadok. Obývačka bola jeden veľký chaos, no nikde nič nechýbalo. Mobily, cédečká aj notebook ostali na mieste, len zakladač s DVD bol pohodený na veľkom chlpatom koberci.
Gauč vyzeral ako po bombardovaní a v kuchyni ostali otvorené príborníky. Vchodové dvere vo vykachličkovanej chodbe viali v pántoch a za nimi čakala len šíro-šíra tma.
,,Odišiel“, povzdychli si. Skontrolovali všetky miestnosti v dome, aby si boli istí, že sú tam sami.
Zatvorili všetky okná, zamkli dvere a upratali čo sa dalo. Ešte stále mali vystrašené pohľady a pokožku bielu ako stena. Lucia a Silvia ostali na poschodí a neodvážili sa zísť dolu. Sedeli na rovnakom mieste, ako predtým a v hlave sa im premietalo, čo všetko sa mohlo v ten večer diať.
Čo sa však vlastne stalo a kto to bol? Čo potreboval a prečo vošiel do zjavne obývaného priestoru?
Nedozvedeli sa to. Radšej to ani nezisťovali.
Rozsvietili všetky svetlá a neisto zniesli dolu tortu, ktorá sa medzičasom začínala topiť. Neskúšali ju ani nakrájať. Aj tak by nikto z nich nejedol.
Jedno však bolo isté. Túto noc už nezaspia a je otázne, či tie ďalšie áno...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
burble
26. 2.febuára 2013 21:31
akože partia deviatakov sama na chate? ajajáj
Napíš svoj komentár