Túžim zase raz vystúpať tých pár schodov po ktorých ideš vždy predomnou v teplákoch, pretože tu si doma, zatiaľ čo ja obdivujem Tvoj krásny, energický pohyb smerom hore a rozmýšľam, ako to Tvoje telo vlastne funguje. Ako mozog koordinuje svaly v nohách, ktoré Ťa ťahajú schod čo schod vyššie, ako tie hnedé oči sledujú a odpočítavajú poschodia a ako tie ruky intuitívne nájdu kľúč, ktorý ma o chvíľu vpustí do Tvojho vesmíru, ktorý si mnou dobrovoľne necháš narušiť.
Túžim zase raz vojsť na to tmavé poschodie, kde svetlo nikdy nefunguje. Ty otvoríš kľúčom pribuchnuté dvere, ktoré akoby otvorili iný priestor. Priestor, ktorý je prázdny, osamelý, no zároveň plný Teba a Tvojej vône, Tvojej sily a Tvojho ja, ktoré ma tak fascinuje.
Opatrne prekročím prah a nezabudnem jednou rukou dovrieť dvere tak, aby cvakli- nie kľučkou. Pritlačením. Ten krásny zvuk, ako niečo do seba zapadá si najviac vychutnám len keď som u Teba.
Vyzlečiem si zvršky a opatrne ich povesím na labilný vešiak vedľa zrkadla, v ktorom sa ani celý nevidím.
Pokrčím sa v kolenách a ubezpečím sa, že moja tvár je tam kde bola. Prehrabnem si vlasy a v tej chvíli znervozniem, lebo vidím, že tak dobre ako Ty nikdy vyzerať nebudem. Tebe je to však jedno a aj tak ma už pozývaš ďalej.
Ja však stále túžim.
Chcem, aby sa celý môj príchod odohral inak.
Aby sa tie dvere zabuchli úplne mimovoľne. Odpustím si aj ten zvuk cvaknutia západky, ktorý ma tak baví, no túžim ho nahradiť iným zapadnutím. Chcem zapadnúť do Tvojej náruče, do Tvojho objatia, ale bojím sa. Niečo z Teba cítim, no signály, ktoré mi denno-denne vysielaš sú mätúce.
Túžim ich správne rozoznať.
Chcem, aby ten pohľad, ktorý mi vždy venuješ len v rámci Tvojho obrazového vnemu bol aspoň na chvíľu môj. A potom už navždy. Túžim cítiť tú krásnu nervozitu, ktorá prejde celým telom keď sa do niečej osobnostnej zóny dostane iný človek. Chcem fyzicky prijať tú energiu, ktorá z Teba ide a z ktorej cez deň chytám len tisíciny. Chcem ju priamo do žily, do tela, do duše. Túžim byť znehybnený váhou Tvojho ľahkého, no predsa tak silného tela, ktoré mi ako to nízke zrkadlo kolená podlamuje.
Túžim cítiť, ako sa sa mi zrýchľuje tep a rozširujú zrenice. Chcem tú blízkosť tepla vyžarovaného inou osobou zachytiť aspoň končekmi chlpov na mojom tele....
A potom to príde. Veľké finále. Spojenie, ktoré je tak jednoduché a predsa tak zložité. Fyzické. Chemické. Biologické. Dotyk najjemnejšej kože na oboch našich telách. Spojenie, pri ktorom ochutnáme, kto sme. To splynutie, ktoré ma chrbtom zosunie po zatvorených dverách, pretože moje svaly prestanú bojovať s gravitáciou. Som bezvládne v tvojej moci. Prosím, zneuži to. Znič ma tým bozkom celého. Zdegraduj celú moju vnútornú silu, ktorou som si tak bezhlavo klamal. Vezmi si zo mňa čo chceš, ak to je pre teba. Hlavne mi nepovedz, že som sa len zasnil čakajúc na tvoj príchod dolu k bráne, pred ktorou ťa čakám, pretože
...keď k Tebe prídem sa tak ako vždy stretneme vo dverách tvojej brány. Obaja vysmiaty. Ty mi prídeš dole otvoriť a ja zo seba vypotím niečo, čo mi zrovna v tej chvíli príde vtipné. Niečo, na čom sa aj tak zasmeješ, lebo Ty vždy vieš, ako som to myslel...
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Túžim cítiť, ako sa sa mi zrýchľuje tep a rozširujú zrenice. Chcem tú blízkosť tepla vyžarovaného inou osobou zachytiť aspoň končekmi chlpov na mojom tele....
A potom to príde. Veľké finále. Spojenie, ktoré je tak jednoduché a predsa tak zložité. Fyzické. Chemické. Biologické. Dotyk najjemnejšej kože na oboch našich telách. Spojenie, pri ktorom ochutnáme, kto sme. To splynutie, ktoré ma chrbtom zosunie po zatvorených dverách, pretože moje svaly prestanú bojovať s gravitáciou. Som bezvládne v tvojej moci. Prosím, zneuži to. Znič ma tým bozkom celého. Zdegraduj celú moju vnútornú silu, ktorou som si tak bezhlavo klamal. Vezmi si zo mňa čo chceš, ak to je pre teba. Hlavne mi nepovedz, že som sa len zasnil.
rozplakalo ma to.