Každý z nás sa pohybuje v spoločnosti. Či už doma, v práci, škole alebo len tak počas prechádzky mestom. Okolo nás sa striedajú pohľady ľudí, ktorých oči skrývajú veci, ktoré by sme často ani netipovali. Niektoré sú prirodzene usmiate, iné zničené a ďalšie zase smutné bez zjavnej príčiny. Každý má svoje problémy, radosti a starosti a nosí si ich sebou ako ten mobil, čo sa mu pohadzuje niekde vo vrecku. Akurát že tie nejdú stratiť. Mozog má našťastie tú úžasnú vlastnosť, že dokáže podnety a spomienky upratovať a separovať, no niekedy je toho aj na našu, tak úžasnú hlavu veľa a vtedy má človek pocit, že si ju potrebuje zresetovať.
Nie. Nehovorím o alkoholickom reboote, ktorý tak veľa mladých ľudí preferuje. Iste- nie je na tom nič zlé občas si pripiť, prípadne si sadnúť na pivo, dve či tri, ale myslím, že sa zhodneme, že alkohol nemôže nikdy nahradiť tú triediacu automatiku, ktorú sme dostali do vienka. Normálne sa o takúto ,,katarziu“ postará spánok a tie, mnohokrát bláznivé sny, ktoré si často nespájame s tým, čo sme prežili, usporiadajú všetky tie elektróny v našich hlavách. Nie vždy to ale stačí.
Občas, najmä v lete, mám pocit, že potrebujem úplne vypnúť. Byť sám so sebou. Telo unavené z tepla a sucha, duch oslabený letnými aktivitami a neustálou spoločnosťou ľudí potrebuje čas, aby do tých malých priečinkov pozakladal čo predošlé obdobie prinieslo. Predsalen, som vyrobený v deväťdesiatych rokoch a tak sa o nejakom rýchlo alebo digitálnom zakladaní v mojej hlave rozprávať nedá. Vtedy vyberám bicykel. Ten úžasný dvojkolesový stroj popierajúci všetky moje logické predstavy o stabilite mojich osemdesiatich kíl, skoro dva metre vysokých umiestnených na dvoch in-line zaradených tenkých kolesách. Jeho krásny sivý lak a pach gumy z kolies vo mne spúšťajú Pavlovov reflex. Začínam slintať. Bažím po tej rýchlosti a vetre v očiach sprevádzanej hudbou zo slúchadiel. Nádhera. Rýchlo skontrolujem, či je všetko OK a vyzrážam.
Najprv treba zvládnuť ten kúsok z Ružinova na cyklotrasu pod Prístavný most. Voľba je jasná. Dnes idem na ,,našu“ stranu hrádze. Petržalská je moc komerčná. Dnes chcem svet pre seba. Obídem staré oplotené parkovisko plné zničených pneumatík a okolo zabudnutej zastávky autobusu smerujem ďalej. Konečne! Vidím hrádzu. Dostanem sa k nej po spevnenom násype, no prevody neprehadzujem. Ten pohľad na voľnú cestu medzi vysokými topoľmi mi dáva toľko sily, že to poľahky vytiahnem na najvyššom stupni.
Ale prečo sem vlastne smerujem?
Asi štrnásť kilometrov od začiatku hrádze, smerom na Šamorín začína byť koryto Dunaja spevnené panelmi, ktoré tam nechali naši vodohospodárski súdruhovia zo socializmu. Už sú obrastené machom a burinou. A tam to je. Moje miesto na ktoré sa tak rád vraciam. Niečo viac, ako päťdesiat metrov pred prvým panelom do prúdu Dunaja vstupuje malá, nazvime to pláž pokrytá štrkom, pieskom a trávou. Z nej ako zub do prúdu vody trčí malé drevené mólo. Je vratké, trochu hnilé ale krásne. Začnem spomaľovať, zosadnem a po rozohriatom štrku dotlačím bicykel až k hranici vody. Okolité stromy sa hýbu v rytme letného vetríka vanúceho nad vodou. Dunaj je tu najširší. Najkrajší. Dovidím na malý ostrovček obývaný jedným dolámaným stromom, okolo ktorého sa motá kŕdeľ vtákov, ktoré tam chcú pristáť. Kúsok odomňa si bociany vykračujú so zobákom vo vode a naháňajú niečo pod zub. Úžasné! A len kúsok od Bratislavy. Ani neverím, že sa niečo takéto ešte zachovalo. Je tu absolútne ticho. Šumia len stromy, voda a občas zaspieva niektorý z vtákov. Slnko tu svieti hneď dvakrát. Raz z oblohy a raz z rozčerenej hladiny, ktorá okolo mňa pomaly plynie. Ľahnem si na horúcu zem, do úst si dám steblo a rukami si podložím hlavu. Nerobím absolútne nič, len som. Len žijem. Moje srdce pumpuje krv do obehu, pľúca na ňu naväzujú kyslík a a sem-tam automaticky žmurknem. Sledujem, ako oblaky formujú tvary, ktoré mi pripomínajú veci z mesta, ktoré som nechal za chrbtom. Cítim, ako moja pokožka príjma žiarenie zo slnka a ako sa uvoľňuje každá časť môjho tela. Nič ma netrápi- snáď len to, aby to tu takéto ostalo navždy. Vnímam celé to nič a zároveň všetko. Zase raz cítim, že som vzišiel z prírody a že sem patrím. Chcel by som tu takto ležať navždy. Som tu len ja, ďaleko od všetkého, čo ma ťažilo. Každodenný život mi pripomína len veža na Kamzíku, ktorú je vidno v diaľke nad stromami. Tak veľmi, ako som rád, že je tu taký mimozemský pokoj, tak isto veľmi sem túžim niekoho zobrať a podeliť sa oň. Niekoho, kto ho pochopí a užije si ho so mnou...

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
silanova  28. 12. 2012 15:28
A tam to je. Moje miesto na ktoré sa tak rád vraciam.Ľahnem si na horúcu zem, do úst si dám steblo a rukami si podložím hlavu. Nerobím absolútne nič, len som. Len žijem. Moje srdce pumpuje krv do obehu, pľúca na ňu naväzujú kyslík a a sem-tam automaticky žmurknem. Sledujem, ako oblaky formujú tvary, ktoré mi pripomínajú veci z mesta, ktoré som nechal za chrbtom. Cítim, ako moja pokožka príjma žiarenie zo slnka a ako sa uvoľňuje každá časť môjho tela. Nič ma netrápi- snáď len to, aby to tu takéto ostalo navždy. Vnímam celé to nič a zároveň všetko. Zase raz cítim, že som vzišiel z prírody a že sem patrím. Chcel by som tu takto ležať navždy. Som tu len ja, ďaleko od všetkého, čo ma ťažilo. Každodenný život mi pripomína len veža na Kamzíku, ktorú je vidno v diaľke nad stromami. Tak veľmi, ako som rád, že je tu taký mimozemský pokoj, tak isto veľmi sem túžim niekoho zobrať a podeliť sa oň. Niekoho, kto ho pochopí a užije si ho so mnou... tiež mám také miesto.môj sampor milovaný ach !
Napíš svoj komentár