Keď už bolo dlhšie ticho, Lu sa potichu Mai spýtala: „Ako dlho sme boli mimo?“ Maia sa prudko nadýchla, sama sa spamätávala z toho, čo sa stalo, a to ani nemusela zažiť to, čo si zažili Lu s Marcom.
„Pár sekúnd, možno minútu, dve. Obaja ste boli ako zombie. Zrazu ste sa z ničoho nič zasekli, sedeli ste s otvorenými očami a sklenými pohľadmi. Najskôr som si myslela, že si zo mňa robíte srandu. Ale potom sa vám obom vrátil život do očí a začali ste hrozne jačať,“ odmlčala sa. Znova sa pomaly nadýchla a vydýchla. Potom sa opatrne spýtala: „Poviete mi, prosím, čo sa stalo, skôr ako začnem mať traumatizujúce nočné mory do konca života?“
A tak jej všetko vyrozprávali, kým rozprávali o tom, ako sa Lu prebudila v posteli a Marco na gauči, ako si pamätali všetko z ich predchádzajúceho života, aj o tom, ako sa spoznali a o prechádzke na čistinku (pričom, samozrejme, podrobnosti zamlčali), obaja sa usmievali. Potom, keď začali rozprávať o chlapcovi a o tom, čo sa dialo potom, ich nostalgické úsmevy vystriedali výrazy plné čistej hrôzy.
„Bolo to strašné,“ opisoval svoje zážitky z upálenia Marco, hoci Lu to moc počúvať nechcela, „najskôr som necítil nič, iba dym a nemohol som uveriť, že sa to deje práve mne. A potom som zacítil strašnú bolesť. Počul som, ako kričím, ale viac som vnímal Luin krik. Myslel som si, že tam umriem. A práve, keď som naozaj umieral, alebo upadal do bezvedomia – neviem to presne – ocitol som sa v tme, tak ako predtým. A znova som začul svoj výkrik. Potom som videl už iba to, ako sa ku mne Lu rúti cez stolík, všetko bombarduje a vrhá sa na mňa,“ pousmial sa. Lu síce na prežitej situácii nebolo nič vtipné, ale tiež sa musela pousmiať. Vedela si predstaviť, ako to asi vyzeralo z Marcovho pohľadu.
„No, ja dúfam, že sa už nič také nestane,“ povedala po dlhšej odmlke Maia. Potom, jej najlepšia a najškodoradostnejšia priateľka dodala: „A keby sa to náhodou aj niekedy ešte stalo, dúfam, že pri tom nebudem ja.“ Všetci sme sa uškrnuli.
Keď Maia odišla, bolo takmer desať hodín večer. Všetci boli vyčerpaní a na druhý deň ich znova čakala práca. Napriek tomu Marca poprosila, či by s ňou cez noc nezostal. Veľmi sa bála zostať sama po tom zážitku. Súhlasil. Spravili si horúcu čokoládu, objednali pizzu a pozerali film, aby to trochu uvoľnilo atmosféru. Potom sa pobrali spať.
A zrazu sa obaja z ničoho nič strhli zo spánku. Počuli nejaký rachot. Pozreli na seba a v tej chvíli obaja vedeli, že sa im to nezdalo. A taktiež im obom prebleslo mysľou, o čom už, samozrejme, ten druhý už nemal ani len tušenia: Preboha, už zasa?
Chvíľu ležali v absolútnom tichu, takmer nedýchali a načúvali. Boli napätí ako struny a pripravení kedykoľvek vyskočiť na nohy a upaľovať preč z bytu. Chvíľu sa nič nedialo.
A potom začuli kroky. Prechádzali sa po byte. Lu prebehli po chrbte zimomriavky a striasla sa. „Marco,“ zašepkala roztraseným hlasom.
„Psst,“ zahriakol ju Marco.
„Bo – bojím sa,“ vyjachtala zo seba. Marco prikývol, že aj on. Nebola v tom sama. Na chvíľu si predstavila, že by sa toto stalo, keby tu bola sama a vzápätí ju obliala taká hrôza a strach, že na to radšej prestala myslieť.
Znova v byte zostalo ticho. A vtom sa začali samé od seba otvárať dvere, ktoré Lu na noc vždy iba privrela. A zrazu sa s obrovským treskotom zabuchli. Lu zvreskla a Marca myklo. Chvíľu roztrasení ležali, ale už sa nič nedialo. Lu mala veľmi zlý pocit, keď spala so zavretými dverami, ale obaja sa tak veľmi báli, že to radšej nechala tak.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár