Tentoraz sa Lu prebudila ako Hanna v náručí Guntera v protiatómovom úkryte, ktorý sa nachádzal pod mestom, ktoré práve bombardovala anglická armáda. Hneď, akonáhle otvorila oči, ukradomky sa pozrela na Guntera. Sprisahanecky prikývol. Takže sa sem znova premiestnili obaja. Okolo nich bolo veľmi veľa ľudí, preto nemohli dať najavo vôbec nič. Hanna si uvedomila, že drží za ruku malé dievčatko. Bola to jej sestrička Greta, nádherné päťročné dievčatko s jemnými plavými vláskami a veľkými modrými očami, presne takými istými, aké mala ona a jej matka, ktorá sedela opretá o chladnú kamennú stenu vedľa Grety. Ich otec bol vojak, o ktorom nemali už celé mesiace žiadne správy. Hanna bola presvedčená, že otec sa už nevráti, ale matke a sestričke dávala falošnú nádej, hoci mala kvôli tomu občas výčitky svedomia.
Ukradomky sa pozrela na Gretu. Čím si také malé, anjelské stvorenie zaslúžilo niečo také veľké a diabolské, ako bola druhá svetová vojna? Nikto z nich si to nezaslúžil. A väčšina z ľudí, ktorí sa tu práve nachádzali z celého srdca vodcu nemilovali, naopak, nenávideli ho a opovrhovali ním kvôli nešťastiu, ktoré na nich uvalil.

A zrejme najväčšiu nenávisť cítil Gunter. Jeho biologický rodičia ho dali na adopciu ešte skôr, ako sa narodil, ale to mu nebolo ľúto, pretože sa dostal do naozaj skvelej adoptívnej rodiny, ktorú miloval ako svoju vlastnú. Matku, otca, staršieho brata, ktorý sa taktiež už pár týždňov neozýval, mladšiu sestru s krásnymi, závideniahodnými, dlhými, rovnými, havraními vlasmi a najmladšieho bračeka, ktorý sa nedočkal ani svojho prvého slova. Všetci zomreli počas prvého bombardovania. Gunter mal šťastie v nešťastí, pretože práve sa nachádzal v centre mesta, keď vyhlásili poplach a dav ľudí ho zatiahol do úkrytu. Snažil sa odtiaľ dostať a zachrániť svoju rodinu, ale už bolo aj tak neskoro. Prvá bomba spadla takmer na ich dom.

A práve počas toho prvého nešťastného bombardovania sa zoznámili. Ich oči sa stretli, aj keď sa každý nachádzal na druhom konci chladného úkrytu. On, chudobný, živoriaci a žijúci z ruky do úst a ona, členka vplyvnej rodiny, dcéra nemeckého generála, sa do seba na prvý pohľad zamilovali a v Gunterovi vtedy svitla nádej, že možno všetko nebude až také zlé, ako sa zdá. Hneď zamieril k Hanne. Počas dlhého večera v úkryte a dlhých nudných dní v časoch „pokoja“ sa postupne spoznávali. Až sa za pár týždňov spoznali tak, ako keby sa poznali celý život. Aj keď obaja mali ten pocit, že sa už určite odniekiaľ poznajú. Napokon sa zhodli na tom, že sa zrejme zazreli niekde v dave v meste.

Keď ich druhýkrát zahnali do úkrytu, hneď zamierili k sebe, a tak to bolo aj počas tohto, tretieho bombardovania. Hanna Guntera milovala celým svojim srdcom a Gunter za ňou nezaostával. Ani jeden nezniesol myšlienku, že stratí toho druhého.

Keď bolo už pár hodín nad ich hlavami ticho, pomaly po jednom vyliezli na zemský povrch. Na tú spúšť sa takmer nedalo pozerať. Na žiaľ ľudí, ktorí stratili svoje domovy a rodiny, ktoré nestihli dobehnúť k úkrytu, kým ho neuzavreli. Na mŕtve telá roztrúsené po námestí. Na trosky budov. Na východ slnka, ktorý by bol za iných okolností nádherný. Teraz ho však Hanna nenávidela. Východ slnka rovná sa ďalší deň tŕpnutia a čakania na ďalšie utrpenie.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár