Už vtedy sa, všetci vystrašení na smrť, dohodli, že zajtra nepôjdu do práce. Ráno zavolal Marco do svojej práce s tým, že sa necíti dobre a chce si dať deň, nanajvýš dva voľna. Potom zavolala Lu a oznámila, že má chrípku a následne dala šéfke k telefónu Maiu, ktorá jej taktiež povedala, že sa cíti veľmi zle. Zrejme niečo chytila od Lu. Šéfka si iba povzdychla a dovolila im zostať doma pre istotu dva dni.

Po úspešných telefonátoch sa chystali najesť, ale zistili, že Lu v chladničke dokopy nič nemá.
„Ani si nepamätám, kedy som naposledy jedla uvarené teplé jedlo,“ zahundrala Lu zamyslene a ponúkla sa, že pôjde nakúpiť a spoločne si uvaria. Marco sa ponúkol, že pôjde s ňou. Maia si zatiaľ vytiahla z Luinej rozsiahlej knižnice tenkú knižku, posadila sa na gauč a pustila sa do nej, aby nemyslela na to, čo sa tu v noci odohralo a nebola od strachu celá pokakaná (to boli jej slová).

Marco s Lu nastúpili do jej Mini Coopera, ktorý pomenovala Mimi a zamierili do najbližšieho nákupného centra. Tam nakúpili všetko, čo potrebovali a aj niečo navyše. Lu mala konečne pocit, že aspoň niečo sa v jej živote deje normálne. Počas nakupovania sa dohodli, že doma na papier spíšu všetko, čo považujú za dôležité ohľadom tých zvláštností, ktoré sa im dejú a pokúsia sa prísť na to, prečo sa im to deje. Lu síce pochybovala, že pár slov na papieri im to pomôže zistiť, keď na to neprišli po tom, čo si to vyskúšali na vlastnej koži, ale súhlasila, Za pokus to stojí.

Keď prišli domov, oznámili svoj plán Mai. Tá sa k tomu tiež postavila skepticky, ale Lu s Marcom ju prehlasovali, preto zašla do Luinej spálne pre papiere a pero. Posadali si na gauč, papiere položili na konferenčný stolík a zrazu nevedeli, čo robiť. Sedeli v trápnom tichu a poškuľovali po sebe. Ani jednému sa nechcelo spomínať na to, čo sa deje pokaždé, keď upadnú do toho zvláštneho bezvedomia. Napokon ako prvý prehovoril Marco:
„Takže naisto vieme, že vždy zomriem,“ odmlčal sa. Rukou si prešiel po tvári pri nepríjemných spomienkach na smrť, a potom pokračoval: „A vieme aj to, že to má spoločné s nejakou kliatbou,“ Lu to zapísala. Položila pero a čakala, čo ďalšie Marco povie. Jej nič nenapadalo, bola ako vygumovaná, vôbec sa jej na to nechcelo myslieť.
Vtom ňou prebehol chlad a celá stuhla. Vzápätí bez rozmýšľania, akoby ruka nepatrila jej, schmatla pero a čistý papier a začala písať. Keď skončila, odhodila pero na druhý koniec miestnosti a šúchala si ruku. Marco s Maiou však zdesene hľadeli na papier a kostrbaté tlačené písmo, ktoré určite nepatrilo jej.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár