Vždy, keď sa vám oči stretnú a vy sa do seba zamilujete, kliatba sa obnoví. Po šťastí a láske prichádza bolesť a utrpenie. Ty budeš odsúdený na večne sa opakujúcu smrť a ty budeš trpieť žiaľom, až kým ti z toho nepukne srdce a nezomrieš. Až do dňa, kedy sa kliatba pozastaví a vy si spomeniete. A napokon budete stáť pred najväčšou skúškou.
Lu zdvihla pohľad od papiera uprela ho na Marca.
„Aj ja zomriem. Preto sa vždy tie vízie skončia. Pretože zomriem aj ja,“ neveriacky pokrútila hlavou. Čo sa to deje? Najradšej by si ľahla do postele, schúlila sa do klbka a tvárila sa, že nič z tohto sa nedeje. Dokonca uvažovala aj nad tým, že sa dá dobrovoľne zavrieť na psychiatriu, ale potom si uvedomila, že to zrejme nepomôže. Pred víziami a bolesťou neunikne.
„Zrejme to je tá kliatba, o ktorej včera hovorila Maia,“ uvažoval Marco. Potom si však uvedomil, že Maia naňho vrhá vražedné pohľady. „Prepáč, tak teda to, čo bolo v Mai,“ opravil sa. Vražedné pohľady boli ešte vražednejšie. Marco rozhodil rukami. „Čo odo mňa chceš počuť?“
„To je jedno,“ zahriakla ich Lu, „Teraz vieme, že si máme na niečo spomenúť. To znamená, že nemusíme nič robiť, iba sa dobrovoľne oddávať víziám,“ tá predstava ju desila na smrť. Potom si pomyslela, aká irónia je, že predstava, že sa oddáva víziám, v ktorých obidvaja pokaždé zomrú, ju desí na smrť a v duchu sa posmešne uškrnula.
„Takže vám nezostáva nič iné, iba čakať,“ vyhlásila Maia energicky, aby odohnala napätie, ktoré bolo v tejto chvíli medzi nimi takmer hmatateľné. „Ale jedno viem isto, a to, že som hladná ako vlk. Poďme si niečo uvariť!“
Varenie ich zamestnalo na takmer dve hodiny a kým skončili, bolo všetci traja takí hladní, že napokon ledva vládali zdvihnúť lyžicu k ústam. Po obede Maia skonštatovala, že by si mala ísť domov spraviť poriadok a navštíviť mamu. Rozlúčili sa s ňou a napokon zostali sami. Chvíľu potichu sedeli, napokon si Lu povzdychla: „Nemôžeme tu celý deň potichu sedieť a čakať, kým príde vízia,“ povedala trpko.
„Poďme sa prejsť,“ navrhol Marco a chytil ju za ruku. Pomohol jej na nohy. Lu predstavu dlhej prechádzky počas letného poobedia s radosťou privítala, rýchlo sa prezliekla a vyrazili.
V ten deň a ani na ďalší ich vízie nedobehli. Jedna prišla akurát keď mali, našťastie, obaja obedné prestávky. Lu sedela v šatni a obedovala bagetu, keď ju to zasiahlo plnou silou, tak ako vždy.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár