Na zátylku zacítila studený závan vzduchu. Akoby na ňu niekto dýchol. Prudko sa otočila. Samozrejme, ako čakala, nikto tam nebol. Iba ona, tma a rozsypané hodiny. Tento mesiac už tretie. Netušila, kto ju chodil navštevovať ani čo chcel, ale čo vedela s istotou bolo, že mrazivý chlad sa vytratil a v tejto chvíli bola vo svojom byte sama. A taktiež vedela, že túto noc už nezaspí, hoci, ako si všimla, keď vstávala z postele, jej digitálne hodiny pri posteli oznamovali, že je iba pol štvrtej nadránom.

Zvyšné tri hodiny strávila čítaním svojej obľúbenej knihy. Potom sa začala chystať do práce. Vlastne to nebola ani tak práca ako skôr brigáda, kým si nenájde niečo lepšie. Ale z niečoho predsa musela žiť. Dala si horúcu sprchu, vysušila si vlasy a obliekla sa do čašníckej rovnošaty, ktorá pozostávala zo svetlomodrej blúzky, čiernej kravaty a čiernej nariasenej sukne. Nakoniec si obula čierne balerínky, schmatla kabelku a kľúče od auta a vyrazila do práce.

Prišla o desať minút skôr, ale to jej neprekážalo. Jej spolupracovníčka a zároveň najlepšia kamarátka Maia tam už totiž bola.
"No vitaj," privítala ju Maia a priateľsky ju objala, hoci sa videli naposledy včera poobede. "Vyzeráš nevyspato," poznamenala a pozorne si svoju priateľku premerala. "Znova sa to stalo, však?" Spýtala sa. Lu prikývla. Maia o jej príhodách s hodinami a zvláštnym chladom vedela všetko.

O pár minút neskôr otvorili reštauráciu, pred ktorou už netrpezlivo prestupovalo pár pravidelných zákazníkov. Maia s Lu ich rýchlo obslúžili tak ako každé ráno a slušne sa s nimi rozlúčili. Na chvíľu zostali samé. Vtom sa však ozval zvonček na dverách. Priateľky zvedavo zdvihlo zrak ku dverám.

Vzápätí mala Lu pocit, ako keby znova snívala. Do reštaurácie totiž vošiel ON.

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár