A presne takéto miesto poznali, preto sa tam vybrali. Boli si istí, že tam nik nechodí, preto sa zo všetkých strán ukrytí medzi stromami a kríkmi cítili v bezpečí. O tomto mieste nevedeli dokonca ani ich priatelia, a to už bolo čo povedať, pretože sa tým dvom vždy zdôverili takmer so všetkým.
Posadili sa k okraju jazierka, vyzuli si topánky a v tichosti si máčali nohy vo vlažnej vode. V ten deň bolo veľmi teplo, čo bolo na začiatok jesene nezvyčajné. Chvíľu počúvali žblnkot vody a čvirikanie vtákov v korunách stromov. Ako prvý sa ozval Johnathan:
„Čo urobíme? Nemôžeme tu zostať trčať naveky,“ odmlčal sa. Po chvíli napätého ticha, počas ktorého sa obaja úporne snažili vymyslieť nejaký spôsob, ako sa vrátiť do 21. storočia (naozaj to bolo 21. storočie, alebo iba 20.? Už si neboli istý ani tým...) Cynthiu niečo napadlo.
„Musí existovať nejaký spúšťač, niečo, čo musíme urobiť my, alebo čo sa musí stať, aby sme sa mohli vrátiť späť. Ináč tu zostaneme už navždy a nakoniec zabudneme, že sem nepatríme. Už teraz si nespomínam na detaily. Neviem, ako vyzerajú moji rodičia v TEJ dobe, viem, že tam mám kamarátku, ale netuším, ako sa volá...“ Do očí sa jej natlačili slzy. Nechcela pred Johnathanom plakať. Bola veľmi zúfalá a vedela, že aj on je. Položila mu hlavu na plece a snažila sa zahnať nutkanie na plač.
Ešte chvíľu takto sedeli, keď ju Johnathan zrazu pobozkal na vrch hlavy. Vôbec jej to nebolo nepríjemné, skôr to privítala. Natočila k nemu hlavu a pobozkali sa. Pomalé bozky sa menili na čoraz vášnivejšie. Johnathan blúdil rukami po jej tele a Cynthia nezaostávala. Ani sa nenazdali a obaja boli nahí. To, čo sa dialo potom radšej ostane iba medzi nimi, stačí povedať, že Cynthia krajší pocit asi nikdy nezažila, okrem prvého bozku s ním, napriek tomu, že vedela, že sa nemilovali prvýkrát.
Keď sa rozhodli, že sa oblečú a vrátia sa do mesta, slnko už takmer zapadlo za horizont. Keď kráčali stále rušnou ulicou k Cynthiinmu domu, oboch zaujalo nepekné divadielko, ktoré však nebolo na tú dobu nič neobyčajným. K stánku s pečivom sa pomaly približoval vyziabnutý chlapec. Mohol mať asi deväť alebo desať rokov (u detí z biednych pomerov to bolo veľmi ťažké odhadnúť) a dotrhané oblečenie jeho útle telo ledva zakrývalo. Nenápadne naťahoval ruku k malému, takmer úplne suchému bochníku chleba. Bolo jasné, že je veľmi hladný a niekde sa na neho možno spolieha jeho úbohá rodina. Chlapec schmatol chlieb a takmer sa mu ho podarilo strčiť pod košeľu, v poslednej chvíli si ho však všimol predavač. Bochník mu vytrhol z ruky a vrazil mu silné zaucho. Chlapec vykríkol a spadol na zem. Z líca sa mu začala valiť krv. Chytro vstal a bežal sa skryť, kým na neho nezavolajú žandárov (zlodejom väčšinou odsekávali ruky aj za oveľa menšiu krádež). Johnathan ten pohľad nezniesol. Cynthia s ním tiež súcitila, ale chlapca nechápala, pretože pochádzala z oveľa lepších pomerov.
Preto vôbec nečakala, že Johnathan spraví to, čo práve robil. Rozbehol sa k stánku s ovocím a z celej sily narazil do stareny, ktorá stánok vlastnila. Starena hromžila a Johnathan sa jej dokola ospravedlňoval. Keď si starena oprašovala čiernu suknicu, Johnathan nenápadne – aspoň to tak na prvý pohľad vyzeralo – schmatol jedno jablko a strčil si ho do rukáva. Práve sa chystal odísť, keď zrazu nejaká striga zvrieskla: „Zlodej! Je to zlodej! Chyťte ho!“ Cynthia ju v tej chvíli z celej duše nenávidela a preklínala ju. Skôr, ako si Johnathan stihol uvedomiť, že sa to týka jeho, zajali ho žandári a viedli ho do žalára. Cynthia za nimi bežala a kričala, aby ho pustili, vešala sa na žandárov, no jediné, čo dosiahla bolo, že dostala také zaucho, až sa jej z toho zatočila hlava.
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár