Nemajú ma radi a ani ja ich

Ja nemám priateľov. Alebo ich mám len veľmi málo?

Závidím tým ľuďom, ktorí ich majú alebo to aspoň tvrdia. Lebo aj keď to iba tvrdia, tak sú o tom presvedčení a následkom toho šťastní.

Chcem mať pocit, že niekto pri mne stojí a podrží ma v každej situácii. Vtedy, keď to naozaj vnímam a som príliš úprimný, tak im to aj poviem, urazia sa. Všetci idú preč a šepkajú si. Ja viem, že mi nerozumejú. Keby mi rozumeli, bolo by to iné. Aj tak to nakoniec skončí tým, že sa ospravedlním ja. Ak chcem mať pri sebe aspoň kohosi, aspoň naoko.

Aj ja mám občas pocit, že ich mám. Keď sa teším, keď sa mi niečo podarí. Raz za čas mi síce tú radosť okolie tiež skazí, lebo závidia. Ale keď to je spoločná radosť, vtedy je to okej. Iba vtedy.

Najčastejšie je to so známkami. Zase všetci dostali 4,5, len ja mám jednotku. Haha, bifľoš. Aj ja by som sa im mohol smiať, že sú tupí a nie sú schopní sa naučiť ani to najjednoduchšie. Ja som v škole spokojný, pretože doma málokedy niečo robím a ak hej, tak len chvíľku. Ale stačí mi to. Im zrejme nie alebo sa o to ani nepokúšajú. Tak sú blbí. Tak nech sa mi smejú. Keď ich to uspokojuje.

Ale o tom som nechcel písať.

Keď sa mi niečo nepodarí, tak ma málokedy podržia. Ešte aj vtedy si oni nájdu niečo, čo sa im na mne nepáči a čím mi to len zhoršia. Niekedy sa vyskytne niekto, kto mi poradí, ale nabudúce už nie.

Ja som väčšinou ten , ktorý pomôže. A potom zas. A opäť. A čoby som čakal niečo naspäť, veď ja tu mám asi len dávať, nie prijímať.

Chcem byť zaslepený. Vtedy je to najlepšie. Lebo realita nikdy nie je krásna. Keď tak iba na chvíľu. Tie chvíle mám najradšej.

Je to vekom? Miestom? Spoločnosťou? Či, dopekla, dobou?

Ale chcem skutočných priateľov.

Vy? Máte priateľov?

 Blog

13 0 0 0 0

Komentuj

12 komentov k blogu