Teraz, nedávno, som bol chorý. Asi 6 dní som ležal v posteli. Ďakujem touto cestou mojim rodičom za obetavú starostlivosť. Už som zdravší našťastie. Cez tieto dni som sa modlil, a teraz som obnovil spojenie aj s netom. Vďaka Bohu opäť naberám teda na zdraví a sile. Cítim, ako vo mne pulzuje život a nová sila. Teším sa, keď prekročím prah domu Božieho, a poďakujem mu, ze som obstál byť trpezlivý v chorobe. Ďakujem fakt. Aj tieto slová píšem asi so 6 dňovou pauzou. Písať som začal zdravý, dokončievam tento niekoľko zväzkový román vyzdravený, a opäť pri sile a vo svojej forme. Fakt ďakujem Bohu, a plne si uvedomujem, že vďaka tomu, že žijem v dobrej rodine, vieme všetci byť šťastní. Opíšem príbeh v krátkosti o jednom človeku. Volá sa Martin, a je cigáň. No a čo. Prišel vraj z Bystrice, ale nie je to pravda. Bezdomovec. Býva na ulici. Všade. Pamätám si na jeho zničené ruky. Plné choroby, no už má na sebe aspoň zimné rukavice. Raz s kamošom, ešte asi leto bolo, som sa s ním dal do reči. Je to zhovorčivý a múdry chlapec, usmievavý, ktorý má vrodenú múdrosť. Ťažký život bezdomovca. Boli sme smädní, a ja som odbehol po vodu sa napiť, asi 150 m. vzdialenej artézkej studni pri prameni. Po mojom návrate sa začalo stmievať, aj chladno nastalo. Potom oznámil, že už ide spať. Či ho ideme odprevadiť. Nie domov, ale na ulicu. Prvý raz som videl, na vlastné oči a vlastnej koži, čo je to byť na nule. Na nule nie si, ked nemáš v peňaženke cent. Ked nemáš kde hlavu skloniť. Po krátkej ceste sme zastali. Vytiahol spod skrýše staru dekú, asi ks kartóny. Pred nami ich rozložil, zakryl sa aj s papiermi a povedal, že ide teda asi spať. Nikde nikoho. Sám ako prst. Zaspal. Odišli sme s kamošom preč od neho, ale ďalej ho vídame. Sľúbil som mu, že v kostole mu zahrám na ogane jeho obľúbenu pieseň, čo venujem iba jemu. Pri druhej slohe, ked som ju spieval v kostole na organe, som si dokonale uvedomil, že vlastne túto pasáž som už v reále zažil. Znela: " V Ambiane žobrák sedel, medzi branou zimou mrel, ty si naňho smutne hladeľ, plášť s ním ihneď deliť chcel. Radosťou dnes cirkev plesá, Krista že si plášťom skryl, zbor anjelov k zemi klesá, chváliac Boha splna sil.... Hm, možno si pomyslí každý, že je to tuctový príklad takýchto ľudí, žobrákov. Neviem presne. Viete. Ja mám taký zlý pocit. Bár by od toho dňa nikto nikdy nepocítil toto, čo tento človek. Raz som sa jedného človeka spýtal, že prečo, si nezariadi svoj príbytok krajšie, ale zo všetkých síl sa radšej stará o pomoc druhým, keď treba stavať domy, atď. Je to veľmi pracovitý človek. Povedal mi.
Ja netúžim po hodnostiach, aby ma ľudia chválili. Radšej budem takto žiť skromne, trochu utiahnuto, ako keby som mal byť milión rokov v očistci. Za to, že pri márnej pýche a udelení slamenných a prázdnych pochvál a uznaní, nedosiahne osobnú slobodu a vnútorny pokoj. Veľmi vyrovnaný, skúseny názor. Pamätám sa, ako na výlete s ním, sme v jeho mikrobuse Opel išli asi 40 ľudí. Boli sme asi 200 km od domu. Tomu sa povie odvaha. No ja v ňom vidím, ako v jeho živote veľmi pulzuje milosť Božia. To je človek, čo mi ho Boh zoslal, a som vďačný, že ho poznám. Ďakujem mu za jeho slová, čo ma veľakrát povzbudili, a jeho ruky, čo ma mnohokrát žehnali a rozhrešili. Vďaka za kontakt s vami, bez vás to nie je ono. Keď som ešte bol na ZŠ, pamätám si na jedného pána. Už nežije.. Bol to muž v stredných rokoch. Otec išiel na aute do jedného menšieho mesta na pracovnú kontrolu. Zrazu, ako na aute išiel, videl na krajnici muža, ktorý ležal pri ceste. Zrazilo ho auto. Snažil sa mu dať prvú pomoc, privolal záchranku, ale muž mu na rukách vydýchol naposledy. Ja keby som to zažil, asi sa liečim u špecialistu, že sa neviem z toho spamätať. Keď prišiel domov, pozeral som hokej telke. Povedal mi to, a hlboko sa mi to zapísalo do môjho vnútra. Asi až natoľko, že som to musel dať sem, lebo dotyčného som poznal. Vlastne celú jeho rodinu. Jeho dcéra ma na ZŠ učila nemčinu asi mesiac. Milá učiteľka. Aj jej mama je učiteľka, ale je už na dôchodku. Tragický obraz, na ktorý som si spomenul s odstupom asi 8 rokov. Už toľko. Ako keby to bolo včera. Alebo spolužiak.
Niekoľko dní, alebo mesiacov bol v kóme, po tragickej nehode. S kamarátom sa predbiehali v rýchlosti na aute na nadjzade v meste. Chcel ho obísť, no nepodarilo sa. Narazil do zvodidiel, a zahynul. On však našťastie prežil. Bol v kóme. Sme rovesníci, a vtedy som mal pred stužkovou, keď sa to stalo. No našťastie sa dostal z toho. Vraj ho suseda videla, ako plače pri moste kdesi, a zapaľuje sviečky. No prasklo to v ňom. Tak silne emočnú udalosť žiaľ vyriešil radikálne. Samovraždou. V čase, keď spáchal samozvraždu, akurát som prichádzal ako bohoslovec zo školy na prázdniny. Vianočné. Na prelome starého a nového roka sa v jednom dedinskom dome obesil. Bol som ako mimo z toho. 2.januára bude za neho zádušná sv.omša. Ako 3.výročie. Dúfam, že táto sv.omša bude účinná, na jeho spásu, a spásu nesmrteľnej jeho duše. Ja viem naisto, že život miloval, a bol to veselý chlapec. A že osud to tak inak zariadil. Ja verím, že mu dobrotivý Boh odpustil. Myslím na neho aj teraz. Bol síce veľký sveták, ale kto ním nie je. Bol ale veľmi dobrosdečný, milý. Na náhrobnom kameni ma napísané, že anjel odišiel k anjelom. Och. Na zamyslenie. Dúfam ale, že cíti Božiu blízkosť, veď spása podľa kresťanskej náuky je vecou a milosťou Boha. V súvislosti s božou blízkosťou, ma napadol ďalši obraz. Kamarát, exspolužiak, sa značne trápil v škole. Bolo to pred Vianocami, a na druhý deň sme mali ísť domov. Neskoro večer, som bol ešte meditovať v kaplnke. Povedal mi vetu, čo som si podvedomky zapamätal, lebo sa ma to dotklo. Že sme tak blízko Boha, pri bohostánku, a že necíti Jeho blízkost. To je strašné. No ja som asi nemal taký pocit, no viem, že neskôr som pochopil, čo sa mi snažil naznačit. Ešte sa čudujem, že mi to takto zreteľne povedal, pretože bol to maximálny introvert. Ozrejmil mi jeho vnútro. Vtedy som ho pochopil. Ja viem tiež, čo je to samota a bezradnosť v extrémnych rozmeroch. Samoty sa najviac bojím v duchovnom stave, neskrývam to, ale chcem ísť naplno za Ježišom. Ešte by som chcel spomenúť 1 sen. Mal som ho pol roka pred maturitou.
Keďže som sa ako správny študent zamýšľal, čo budem študovať po škole, prisnil sa im čudný sen. No už predtým som si vybral teológiu. Asi pod vplyvom emócii sa mi snívalo, že som bol v jednom vysokom úzkom dome. Bol som tam ja, kňaz, ktorého veľmi dobre poznám, a 3 chlapci. Išli sme po schodoch strašne dlhých, hore a dole. Asi trikrát sme to otočili. Naraz sa pred nami objavila taká dlhá úzka chodba, na konci ktorej stál muž. Celý v bielom, jak v svetle, v albe. V rukách držal monštranciu, ostenzórium, a dával požehnanie s vážnou tvárou. Najprv smerom k stene, a potom ku nám. Zrazu som počul dajaký čudný hlas. Znel :" Pred nami neutečieš. "...
Zľakol som sa veľmi po prebudení, ale potom som zabudol, čo sa mi snívalo. Až neskôr v škole na hodine, ma to spontánne napadlo. Zabudol som totiž tie slová, čo ma zarazili, a neustále mi to behalo po rozume. No vedel som, že sa to v živote aj tak uskutoční. A je to pravda, stalo sa. No rozdiel je v tom, že v mojom rozhodovaní aj tak cítim maximálnu slobodu a možnosť voľby od Boha, lebo viem, že sa nakoniec správne rozhodnem.
Moju rozsiahlu autentickú výpoveď, zakončím staťou z Jánovho evanjelia. Trefnejšie a azda aj krajšie sa mi to hádam nepodarí. Hoci môj blog je o životných skúškach mojich, i mojich známych, viem, že Boh stojí pri každom z nás, a že nezabudne na nikoho a na nič, čo sme dobrého vykonali. A preto Ježiš hovorí krásne slová, aby sme v nich mali, a našli večný život. Znejú:
" Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa, žiť bude aj keď zomrie. A nik nezomrie naveky, kto žije a verí vo mňa" ...
Ján 11, 25-26
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
pelly
7. 1.januára 2010 20:21
Budem sa už opakovať, ale tvoje blogy sú super.
Napíš svoj komentár