Raz som mal takú depresiu, že kým som nevypočul si cd od známeho slovenského zabávača, tak ma dovtedy neprešla depresia. Všetko som videl také čudné. Čierno biele. Asi som sa veľmi stotožnil so situáciou, ktorá sa síce netýkala priamo mňa, ale všetko bolo ladené do smutnej, negatívnej atmosféry. Zasahuje to veľmi môj vnútorný svet. Zistil som, že je fakt veľmi krehký a zraniteľný, no veľmi tvrdohlavý. Ale ako vravím, a rád prízvukujem už niekoľký krát, verím tomu, že mi Boh daroval do môjho vnútra zvláštny pokoj. Aj keď to nie je nič bohviečo. Vraj sa človek učí na vlastných chybách. Hrozne rád sa prezváňam s Nikoletkou. Aj keď sa mierne bránila, aby som si ju cvakol do mojej Nokii, taký virtuálny pohľad v mobile ma moc upokojuje, dodáva kľud.
Hneď mi je super. Cítim sa lepšie, pohodovejšie. Minule sme sa boli prejsť v parku. Upokojujúco na mňa pôsobí. Štvrtok ráno som sa stretol s kamošom, starší je o rok odo mňa. Dal sa aj on, no asi to teraz nie je pravda už, dohromady s jednou kamarákou. Dosť živo si pamätám, ako mi opisoval, že majú spoločné záujmy a pod.
Myslím si, že je to dôležité. Totiž nie každý má hriešne myšlienky pri kontakte s osobou opačného pohlavia. Pre mňa osobne je základ vzťahu v prvom rade spoločné záujmy, a viera v Boha. Neviem si predstaviť inšie, len moju Nikoletku.
Je síce možné, že veriaci privedie na cestu k Bohu aj neveriaceho, no na to je potrebná milosť zhora, a určite nie nadprirodzená zásluha človeka, hoci impulz dodáva práve Boh, a človek koná na základe tejto inšpirácie.
Boh vždy pohýna a usmerňuje srdcia ľudí, aby každý bol šťastný. Verím tomu, že všetci máme predsa nejaké
vymedzené miesto v spoločnosti, nech robíme čokoľvek, všetci sme potrební. Pamätám sa, ako mi kamarát cez Fb veľmi pekne povedal. Bol som rozrušený, a nevedel som, ako sa mám pohnúť. My musíme cítiť oporu a istotu vo vzťahoch, a tiež v tom, čo konáme, lebo niečo robené len tak.. potom sa to aj tak ukáže len tak. No neradno by som sa do niečoho púšťal. Najdôležitejšie je jedno, čo mi tlmočil kamoš cez FB.
Tak brilantne mi to napísal, že som nemal slov. Celkom som stratil reč a vnútorne som kapituloval sám pred sebou. Až vtedy som si uvedomil jednu závažnú vec, čo som sa dozvedel z biblickej knihy SZ Jób.
Tento zbožný muž, biblická osoba Jób je ťažko skúšaný. Od Boha, ktorý nehcel zle, len chce vedieť, či sa ho človek naozaj nespúšťa, a naplno dôveruje aj vtedy, keď nie je všetko ideálne. Biblia spomína fakt, zachytáva Ježišove slová, že... "nie ten, kto mi hovorí Pane Pane, vojde do nebeského kráľovstva, ale iba ten, kto plní vôľu mojho Otca... Ako hlboko veriaci a presvedčený katolík o pravdivej viere v Boha...práve toto Božie slovo mi dáva najavo, že Boh nepotrebuje naše oslavy, ale že to my potrebujeme Boha.
Veľmi zaujímavo je usporiadaný tento svet. Všetky tieto vzťahy, nech sú aké sú, nie sú podľa mňa len výsledkom nejakej náhody. Myslím si, že na osudy a teórie pravdepodobnosti neverím. Samozrejme, nik nemá pod kontrolou svet.
Keď sa vrátim ku Jóbovi. Naplno si uvedomil svoju ničotu. Žalmista hovorí, že rovnako hynie chudobný i bohatý, blázon i hlupák, a že cudzím prenechávaju svoje majetky. Aký je opravdivo tento svet? Vnútorné utrpenia je preto ďaleko horšie, a radikálne presahuje fyzické bolesti a rany. Lebo ich nevidíme ale cítime. My ľudia sa navzájom potrebujeme, lebo hľadáme Boha, a prosíme ho, nech nám ukáže svoje cesty. Som toho názoru, že my musíme jasne a konkrétne definovať svoje prosby. Mám veľmi rád tieto spisovateľské terapie, asi si z toho spravím prozaický džob.
Nemám rád smutné tváre "hercov", ktorí to len hrajú. Najmä, keď má reči ako rozkvitnutá jarná záhrada, človek klame sám seba a iných, a máva preafektované reči. Od istej doby skutočne som kľudný vďaka mojej Nikoletke, a tiež vďaka kamošovi, ktorý ma dal doporiadku po mojich vnútorne ťažkých krízach, pri ktorých som sa skutočne cítil na dne. Opustený, osamotený, a sám som evidentne ten tandem nedokázal niesť. Kamoš mi pomohol, keď som bol skutočne na dne, za čo mu ďakujem, a čo je hlavné, zistil som návod, ako sám proti tomu účinne bojovať. Neviem si predstaviť, kde by som bol teraz, keby som ho nespoznal, a nepomohol by mi v pravú chvíľu.
Raz som v kázni počul od kňaza zaujímavú myšlienku. Isto to myslel v dobrom, a nemal úmysel degradovať toto poslanie, no povedal, že sv.spoveď nikdy nenahradí nejaký teraputický rozhovor. To je pravda. Lenže Boh chce, aby sme boli spokojní a šťastní, a nie každý sa dokáže druhému otvoriť, a nie každý je kresťan. Ten, u ktorého je Boh na prvom mieste sú to podstatné okolnosti, lebo ho to pohýna dopredu. Radšej skutočne som si len v tejto dobe, dôležitej na rozhodovanie uvedomil, že som len slabý. A že mám aj ja medze, kde, ako som zistil, naozaj mi evidentne dochádza para. Čo je horšie, tá vnútorná. Často na omši som bol nesvoj. Veľmi nerád prehrávam, a dosť ťažko nesiem prehru, a aj to sa asi musím naučiť, a už sa to učím. Mal somvtedy nejaké obavy. Nevadí. No po skúsenostiach viem, že keď sa pomodlím za tento úmysel, Pán Boh tak zariadi, že ma nespustí z dohľadu, veď ako sa v evanjeliu píše..."Či Boh nezanechá 99 oviec a nevyberie sa hľadať jednu stratenú ,aby ju prinavrátil ku košiaru?.."
No stále neviem, čo má Boh v pláne. Zvláštne. Ale čas mi odhalil postupne všetko, a dodáva pohodu. To robí všetko modlitba, hoci kamoš si všimol, podľa jeho slov, že som momentálne v dobrej pohode, šťastný, pokojný. Neklamem sa. To je hlavné.
Blíži sa čas ukončenia. Hm. Tak zo srandy ma napadli biblické slová Ježiša, ktorý hovorí. "Odchádzam a už ma neuvidíte."
Vtedy by som najradšej ostal sám, ale nešlo to vtedy. Kamoš v aute prorocky predpovedal, že môžem ísť aj inou cestou, hm. asi mal pravdu. Boh mi otvoril zrazu pohľad na inú cestu, a ja chcem počúvať Jeho hlas a dať tak, ako je vôľa Jeho v prvom rade, a nie naša nech sa stane.
Na záver čo dodať. Jedna pekná stať z piesne..
"Jak by som nemiloval, jak by som nechválil, vždy teba, Jezu Kriste, že si ma zachránil. Že si sa obetoval, môj Kriste nevinný, a že si pre mňa zomrel, môj poklad jediný."
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár