Za jedno som aspoň rád. Vymanil som sa z duchovnej štruktúry, kde ako som sám na sebe zistil, stal som sa postupne žiaľ, neslobodným, okovami spútaný svojimi vlastnými predstavami, názormi, ideami, myšlienkami na transcendentné, imaginárne akési povolanie, ktoré sa fakt postupne vytráca z mojho života. No nie že vytráca. Premenil to sám Boh na niečo oveľa ušlachtilejšie. Veď dobrorečiť a chváliť Boha môžem, predsa aj s mojou polovičkou, v tandeme modlitby, veď ako sám Kristus hovorí..." kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi..
A teda myslím si, že bude viackrát užitočné, ak privediem seba samého a moju polovičku k ešte pevnejšej viere, moje milované dievča, ktorá taktiež možno pocítila silu modlitby. Vzájomná dôvera, úcta, rešpektovanie jeden druhého sa ruka v ruke automaticky snúbi a dáva predpoklad pre dobrý vzťah. Ako som v nejakom mojom predchádzajúcom blogu spomenul, a síce jedna myšlienka.. miluj blížneho ako seba samého. Lebo nič, určite nič mi neosoží, ak síce druhého zahrniem niečím dobrým, no vo svojom vnútri sa to bude akosi priečiť, a nespravím to úprimne. Preto si aj myslím, že predovšetkým teraz treba hladat len to, čo v sučasnosti povazujem za prioritu v živote.
Pravdu, lásku, úprimnosť, porozumenie, a pre zadaných tú skutočnosť, že si opravdivo milovaný svojim dievčaťom, a láska je a základ tvojho vyrovnaného vztah,ktorý podla mojho názoru, všeobecne známeho tvorí základ pre vyrovaný a plnohodnotne prežity vztah. Nič nie je krajšie ako úprimná láska, keď cítiš odozvu.
Vztah dvoch, verne sa milujúcich ľudí, veď aj Sv.Písmo spomína na svojich posvätných statiach túto skutočnosť. Čo je najkrajšie, najpevnejšie a najdôležitejšie vo vztahu k Bohu a človeku? Odpoveď, ktorú mi podáva posvätná kniha všetkých kresťanov je jednoznačne nekompromisná. Je to láska. Prvý list korinťanom podáva správu o hymne na lásku... "keby som mal aj takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. Lásku nevieš ani normálne vysvetliť.
Vidíš ju, cítiš, ju či vari nebodaj si sa jej dotkol hmatom, nebodaj sa z nej nadýchol?
Známy spisovateľ A.de Saint Exupéry prekrásne vystihol definíciu lásky. A síce..
"..dobre vidíme iba srdcom, to podstatné, je očiam neviditelné..."
Úprimne si myslím to isté a preto tlieskam tejto myšlienke. Ja osobne som lásku nikdy nevidel, predsa ju cítim. Plným priehrštím, ale som však realista a držím sa nohami pevne pri zemi. Aspoň sa snažím. Neviem si teraz ani len predstaviť, že by som nemiloval a nebol milovaný.. Veď skutočne, je to predsa to najkrajšie čo môže každý z nás vlastniť. Drahý vzácny poklad, ktorý si nenechám uchmatnúť. Veľmi si vážim lásku, ktorá mi ako jediná, paradoxne otvorila oči a skutočne raz a navždy ukončila moje trápenie a umáranie žiaľom.
Nedávno som bol na posviacke kostola na jednom sídlisku. Neviem čím to je, ale ani som sa moc nesústredil na sv.omšu.
Nádherný zjav mojej peknej Nikoletky ma moc príjemne upokojoval a v značnej miere som bol akokeby dobíjaný pozitívnou energiou. Neviem, skade to všetko pochádza, ale cítim teraz výsledok tvrdej vnútornej driny, hmhm, žnem sladké ovocie mojej námahy a duchovného tréningu, práve teraz, keď dennodenne zakusujem sladkosť ovocia lásky. Nejde mi o nejakú zamilovanosť. Ide o čistú, úprimnú lásku, ktorú prechovávam vo svojom vnútri. Pohľad do jej nádherne paralyzujúcich očí ma napĺňa vďakou. Opäť dám do súvisu. Biblia spomína na svojich stránkach, že Boha môžeme spoznať na základe stvorených vecí. Preto už viac chápem, čo znamenajú slová z knihy.
Obdivujem na nej vnútornú silu našu lásku, a že sa opravdivo milujeme hlbokou láskou. Veď Boh vie, čo má v úmysle tým povedať, a opäť ma napadla stať z biblie..." ako má ženích radosť zo svojej nevesty, tak z teba bude mať radosť tvoj Boh. Pevne verím, že Bohu tiež ide o naše šťastie, a len zo svojej ľudskej krehkosti a slabosti, chvíľkovej nepohody vyriekne to, čo raní jeho vnútro. Nasledujúci výrok opäť podopriem autoritou biblie..." V rozrušení som vyriekol, všetci ľudia klamú.." Veď to nie je hriech. Zraniteľná ľudská duša má predsa svoje omyly, a tie nikdy nepridávajú kladné body u človeka. To ho len formuje, aby sa v budúcnosti mohol niečoho vyvarovať.
Končí sa leto, ide jeseň. Je krásna nedeľná prechádzka pestrofarebným parkom. Na náš park by som dal prívlastok predsieň neba a možno aj je. Toľko nádhery ukrytej v korunách pestrofarebných stromov, ktoré ponúkajú úkryt vtáctvu ma napĺňa vnútorným pokojom, že môžem to všetko obdivovať. Vezmem opäť môj foťák a vyberiem sa do prírody.
Záver môjho blogu. Radosť a pocit vnútorného víťazstva. Víťazstva dobra a lásky, ktorá prekoná všetko. Ona, práve láska, nezištná, úprimná, hlboko milujúca stála na počiatku tvoriť svet. Túžime milovať a byť milovaní, a ja toto tajomné privilégium by som každému rád osobne plným priehrštím nadelil.
Každý z nás, nech hľadá to svoje náručie lásky a šťastia, kde chce zakotviť po svojej ceste. Možno radostnej, možno menej, no ako zisťujem na sebe a čo ma v značnej miere formuje je to, že všetko zlé je na niečo dobré. Všetkým prajem mnoho lásky.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár