Teda doteraz som chcel viac menej objasniť, resp. čisto opísať, z nominalistického hľadiska ( všeobecné pojmy sú len menami, teda niečo chcem len opísať z môjho dojmu a pocitu, nič viac) či jestvujú na proces sebaprijatia isté stupne, a potom som zaťal trochu ešte konkrétnejšie, aký to všetko má zmysel.
Častokrát sa pýtame na nejakú veľmi jasnú vec, že prečo sa učíme to a to. Aký to má zmysel. Kedysi som rozoberal v jednej sérii článkov, zahral som si totiž takú viacmenej psycho hru, že či má zmysel nejaký nezmysel, k čomu som dostal podnet, že či to už možno v niečom nepreháňam. Zaiste som to možno prehnal či už s počtom článkov, ktorým som sa veľmi podrobne, možno aj chorobne venoval dosť systematicky, ale viacmenej o to tu ide.
Aký zmysel teda majú spomínané stupne na proces sebaprijatia.
Dobre vieme, že keď niečo chceme dosiahnuť, je veľmi potrebné k tomu absolvovať aj cestu. Určite nie vždy ku všetkému vedie tŕnistá cesta, niečo nám ide ľahko. Možno sa čudujeme, prečo náš kamarát robí v oveľa lepšej práci ako my, zarobí možno raz toľko čo ja, a má sa lepšie, má viac možno voľného času, je v podstate na niečom oveľa menej závislý, v zmysle, nie je na to odkázaný. Pôsobí pokojnejšie, vyrovnaným dojmom. Možno má na bežné nosenie nejaké luxusné hodinky, aj keď otázka je, či to nie sú nejaké dokonalé repliky, ale to je úplne jedno.
Neriešme teraz výšku bankového konta, pretože to ti síce dá oveľa viac možností na kariérny materialistický rast, ale v skutočnosti lepším človekom ťa určite nespraví.
Je nesporné, že keď človek má v niečom nejaké prostriedky, dokáže omnoho viac, ako keby ich nemal. Dokáže teda viac menej zaiste fungovať plnohodnotne, a možno plnohodnotnejšie ako ktokoľvek z nás, kedy nám napríklad aj nejaké to nepatrné zrieknutie sa niečoho dokáže vytvoriť vrásky na čele, kedy to, čoho sme sa zriekli možno vieme, že v konečnom osobnom zúčtovaní a dôsledku z toho, nám to naozaj bude materiálne, alebo nejako citeľne chýbať, a možno prejde ten čas, kedy sa s danou stratou vyrovnáme napríklad spôsobom, že si v niečom napríklad utiahneme z opaska a podobne by sme mohli menovať ďalej, a takému človeku to nespraví vôbec nič.
Je viac menej isté, že keď človek v niečom si vybudoval čosi, čo mu prináša zisk, veľmi hravo a ľahko dokáže stimulovať potreby niektorých ľudí. Jednak mu to slúži na propagáciu jeho samého, a jednak ho to nestojí nič. Ako príklad vieme určiť napríklad to, že v školskej triede sa skladajú žiaci po eure v nejakých intervaloch na vymaľovanie školy, alebo triedy, a potom príde proste nejaký bohatý podnikateľ, a povie, viete čo, nechajte tak, nezbierajte sa, ja to zatiahnem dopohody z vlastného, nemusíte sa v tomto obťažovať, to zaplatím ja.
V niektorých príkladoch je to celkom reálny scenár, pričom mnohým sa takto ušetrí jednak čas, energia, a v neposlednom rade aj peniaze v peňaženkách a dokonca hlavnému aktérovi tohoto všetkého vôbec nezáleží na výške faktúry, ani prestíže, pretože reálne mu je jedno, či to má, alebo to niekomu sponzorsky trebárs daruje. Je úplne jedno.
Tedam či daný skutok vykonal napríklad zištne, alebo nezištne, z toho si pravdepodobne hlavu nerobí, pretože je vyrovnaný v otázke nejakého financovania, ktoré mu nerobí celkom isto nijaký problém.
A v porovnaní s týmto všetkým si teda kladieme otázku, že teda Aký zmysel majú spomínané stupne na proces sebaprijatia.
Vieme dobre, že aj v kresťanstve bojujeme s akýmisi vznešenými ideálmi, čomu napríklad urobiť zadosťučinenie, čomu teda dať prednosť, sme niekedy v rozpakoch, kedy nám je venovaná v niečom prílišná láskavosť, a my možno ten nával pozitívnej energie v sebe nedokážeme vôbec spracovať, alebo potlačiť a podobne. Problémom v kresťanskom ponímaní je aj skutočnosť, že keď sa nám niečo dostane, mali by sme to primerane aj vrátiť, aby sme neboli v ničom dlžní.
Práve v tomto má zmysle stupne sebaprijatia, že keď sa pravdivými očami pozeráme na svet a dianie okolo nás častokrát zisťujeme, že keď niečo konáme, nutne potrebujeme vidieť aj budúci cieľ nášho konania, aby sme vedeli prečo to robíme, aby sme si boli istí, že napriek našej akejsi nedokonalosti chceme niekomu len to jediné, a to odovzdať dobro. Nič viac. Dať druhým dobro. To proste musí byť jedine náš cieľ. S tým súvisí aj to, že nie všetko, čo konáme dokážeme napríklad racionalisticky vysvetliť, len jednoducho ideme v tom zmysle, že nie sme si istí tým, že výsledok našej práce bude stopercentný, ale sme si istý, že výsledok našej práce zaiste niekoho obohatí.
Prirovnal by som to k tomu, že keď napríklad cez charitu chceme darovať nejakú vec, oblečenie a podobne, nemusí to napríklad nutne byť v stopercentnom stave, niečo sa dá ešte skromnejšie opraviť, ešte sa to vynosiť dá, určite to niekomu ešte poslúži, teda nie je to stopercentné, viac menej sme aj radi, že sa niečoho zbavíme, ale v očiach toho, kto to naozaj potrebujeme sme mu preukázali neoceniteľnú službu, pretože sme niekoho zaodeli kto trpel naozaj nedostatkom, a to sa cení.
A vtedy vidíme ten zmysel nášho seba prijatia, že myslíme s, že niečo by sme mohli spraviť ešte lepšie, nie sme spokojní s našim výkonom, ale v očiach druhých sme podali 200 percentný výkon, teda to, čo sme my považovali za priemerné, iní ocenia ako nadpriemerné. Niekto sa neuspokojí, ani s najdrahším odevom sveta, niekomu postačí aj obnosené veci, ktoré sú nositeľné. Lebo niekto sa chce v oblečení prezentovať, ale niekto sa potrebuje nutne zaodieť.
Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár