Minule sa mi stala zaujímavá, skôr pre mňa poučná skúsenosť do budúcna. Náhlivo som šiel ráno do kostola, keď som spadol na nadjazde v behu. Som sám zvedavý, jak by to všetko dopadlo, keby za mnou išlo nejaké auto. Ani pomyslieť. Moja hlúposť a veľká vina. Hm. Je to preto, lebo som samozrejme robil všetko, tak ako vždy na poslednú chvíľu a tak sa mi to aj vypomstilo. No, stalo sa mi . Práve preto treba načas chodiť z domu.
Ešte skoro ráno som v počítači písal jednu prácu vo worde, úvahu, ktorú som samozrejme mal čas napísať aj o deň skorej do kompu, ale nie, napísal som to na poslednú chvíľu, a preto som sa pravdaže pozde pohol z domu, no to som samozrejme celý ja. Práve dneska ju pán kaplán na moje milé prekvapenie prečítal na kázni, túto moju úvahu, či skôr nejaké to spontánne "zafilozofovanie" lebo, to je moja parketa, som taktiež, trochu neplánovane, ale o to, s veľkým potešením taktiež napísal ako blog.
Mal som šťastie, že auto nešlo za mnou, lebo by to určite skončilo veru zle- nedobre. Určite. Modlím sa, a prosím teraz za vytrvalosť. To, že neznášam samotu, opustenosť, som pomaly prijal ako realitu, ktorá ma v súčasnosti dennodenne sprevádza. "Počul som", že vraj sa dá na to zvyknúť. Vraj. Neviem, čo si o tom myslíte. Áno, mám rodičov, ďakovať Pánovi, ale spred očí sa mi tratia priatelia. Hoci tí skutoční, ako to cítim, sú pri mne, a ja pri nich. Sme takí traja, štyria veľmi dobrí dobrí kamoši, a som rád, že nemusím byť celkom opustený, nejaký samotár, a že sa mám s kým o niečom normálnom porozprávať.
Už sa nezamýšľam, koľko rán som dostal na sklonku minulého roka, lebo verím, že môj anjel strážny ma vo viacerých veciach, isto na príkaz Boha podržal. Verte v silu anjeloch strážnych! Ešte som sa vôbec o nich tu nezmienil, a práve preto to robím teraz, aby som im vzdal chválu a vďaku, že bránia ma pred nebezpečenstvom.
V poslednom čase som zintenzívnil dĺžku času na modlitbu. Tiež osobnej meditácie. Meditovať je skvelá vec, ale je tu aj nebezpečenstvo, že vo svojich myšlienkach, úvahách, môžete sa dostať tam, kde ste boli pred tým, najmä ak ste niečo ťažké prekonali, a práve v tej samote, ktorá je tiež potrebná, sa môže javiť ako nepríjemný zápas so sebou samým. Je to pravda. Uvedomil som si tiež hneď niekoľko vecí. Napríklad, akú veľkú silu majú slová zo sv. Evanjelia, ktoré zachytávajú tieto slová Pána Ježiša. Znejú : "O čo koľvek, budete prosiť v mojom mene od nebeského Otca, môj Otec vám to dá..." Koniec biblického citátu. Samozrejme, som si vedomý plne toho, že ani Ježiš nekoná nič na nejaký náš povel, na akési mávnutie čarovného prútika.
On totiž to nemá povinnosť. Len z božej milosti sme tým, čím sme, presne ako apoštol sv.Pavol to spomína vo svojich listoch. Som povzbudený, že mi modlitba dodáva aspoň reálnu nádej, že je skutočne potrebné trénovať, a starať sa aj o spirituálnu stránku našej osobnosti, lebo uvedomte si všetci, telo, fyzické schopnosti, nejaké telesné akože dokonalosti... to predsanie je všetko. V tomto modernom svete letí predstava len o chudých a opálených telách, ktoré sa pokladajú za nezdravú samozrejmosť. Len aby človek bol štíhly, chudý, a podobné somariny..Žasnem nad tým, pozastavujem sa nad tým, že koľkí ľudia, aj keď veria v Boha, ani náhodou nechcú porozmýšľať nad tým, že sa im v živote nejak dobre darí, a to častokrát bez ich zvláštneho pričinenia, a zase na niečom ryžujú, a ako sa im úspešne vedie vo svete.
Jednoducho na tomto svete to v súčasnosti, žiaľ tak chodí, nie žeby som vyjadroval istú zatrpknutosť, to nie, ale darí sa paradoxne takým, ktorí podľa mňa vedome či nevedome odsúvajú Boha na vedľajšiu koľaj, pre ktorých hlboké, úprimné priateľstvá pre nich neznamenajú veľkú cenu, prípadne sa nad ním nezamýšľajú, nie to ešte modlia a ďakujú. Ani nevedia, o aké poklady prichádzajú, keby len trochu sa zamysleli nad svojim nasmerovaním.
Minule som rozdával letáky. Prvý raz od nejakej doby som aj ja pocítil, že ma niekto konečne potrebuje. O svojich pocitoch je nutné hovoriť, aby sme ich náhodným potláčaním, o ktorom som sa tu viackrát zmienil, len nezranili seba samého, a čoraz viac sa už nepokúšali o narušenie našej vnútornej rovnováhy, či prípadnej krehkosti, o ktorej vieme len my sami. Minule som sa len tak zamyslel, ako asi bude vyzerať prechod z časnosti do večnosti. Rozmýšľal som nad tým aj na nedávnom jednom pohrebe. Vtedy v tichosti vyjadril som i ja túžbu, aby, ak má Pán odmení večnou radosťou, som mohol spievať slávnostný sanktus pri vstupe do neba. Pochopil som, že človek dneška musí ozaj veľa trpieť. Je to tvrdý výok. Prečo, to nevie nik, lebo je to mystérium ako také. No na druhej strane jedna dobrá rada.
Opri sa v tomto o najmocnejšieho Ježiša, ktorý je práve teraz v pôste, zobrazený ako Muž bolesti. Mám nádej spolu s ním kráčať po rovnej ceste, posiatej až nakoniec vytúženým víťazstvom, kde mi On sám, ako dúfam, na konci vysvetlí, prečo sme toto všetko utrpenie museli prežiť, a akú cenu má jeho triumfálne veľkonočné víťazstvo.
Veď sám boží anjel, už pri prázdnom hrobe, pokojne položil ženám rečnícku otázku... "Čo hľadáte živého medzi mŕtvymi?" Vstal z mŕtvych, niet ho tu... O niečom podobnom ešte tu na blogu budem rozoberať v mojom nasledujúcom príbehu. Preto pevne verím aj ja, že mi Pán dá odpovede na moje kadejaké otázky, ktoré každý človek, prahnúci po pomoci adresuje Bohu, a je na ne zvedavý. Niekomu sa žije lepšie, priam nadpriemerne, niekomu to nie je dopriate. Minule som sa zamyslel, či naozaj je pravda, že pri tebe stojí anjel strážny.
Spomínam si na tragickú nehodu hokejistu Pavla Demitru. Ešte pri písaní tejto vety mi vyhŕkli slzy. Vtedy som praxoval v jednom domove dôchodcov. Všetci musíme uznať, že takúto smrť si určite nezaslúžil. Jeden františkánsky rehoľník, kňaz v televízii na pohrebe vtedy veľmi pekne povedal v kázni, nedá mi to sem preto nenapísať, že teraz istotne, aj Pán Boh sám plače za našim Palim. Skutočne ho Pán Boh chcel mať už teraz pri sebe? Spomínam si, že po reportáži, keď som aj v rádiu sa dopočul o tejto udalosti, tak hrali jednu pieseň... "Smrť ma nemôže zdolať", ktorá na mňa až neobyčajne zapôsobila. Na druhej strane, pravda je taká, že len ten, ktorý je citlivý a vnímavý práve na takéto javy, to vie skutočne pochopiť. Byť empatickým a citlivým nie je hanba.
Človek, ktorý nedokáže vyroniť slzu pri cudzom nešťastí, ale radšej sa od toho akosi šikovne dištancuje, nechce o tom ani len premýšlať, tak ten sa len povrchne stáva akýmsi nevnímavým, ľahostajným a najmä pasívnym poslucháčom. Tak potom taký podľa mňa naozal len ťažko opravdivo dokáže prežívať, a prejavovať nejaké city pri radostných udalostiach, či už svojich, alebo cudzích.
Je to opravdivo úprimné? Odpoveď na takúto otázku si dajte každý sám za seba.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár