Tento deň mal gradovanie ako sa patrí. Najprv som si odpeškoval do kostola 3,5 km tam a nazad, a poobede patrilo hokeju. S kamošmi dvoma sme vyrazili do mesta, kde bola skutočne neopísateľne super atmoška. A to pôvodne som chcel hokej pozeral doma. Ešte to. Nuda by bola veľmi.
Prvý raz som na veľkoplošnej obrazovke sledoval dianie na ľade. Bol to skutočne dobrý nápad. Ešte kamoš mi volal nejako hodinu, dve, tak dáko, neviem, že či nejdem vonka pozerať na obrazovku. Ani sa mi nechcelo, ak mám byť úprimný, ale potom mi to došlo. Prečo by som mal stále pozerať niečo len doma na kresle, a nikdy si nespraviť zážitok, kde je dav ľudí. Musím uznať, že to bolo niečo neopakovateľné. Dobre som spravil, že som šiel. Senzácia. Spočiatku som sa obával, že nebudem dobre vidieť. Ale keď som videl ten obrovský dav ľudí, zrazu všetko mi bolo jedno. Dostal som sa na správnu nôtu, a povzbudzovali sme ako pravé odýchnuté mozgy. Všade sa mávalo štátnymi vlajkami, proste praví vlastenci s národným cítením. Darmo. Veľa netreba niekomu ku šťastiu.
Len na okraj spomeniem, že tento pojem sme vymysleli s kamošmi dvoma, keď sme boli kdesi v parku ešte tejto zime dakedy. Repráky revali na plné pecky, a vedľa hrala príjemná odychová hudba. Ku koncu zápasu som si sadol do stánku s občerstvením, lebo sa mi nechcelo stáť. Znudene som pozrel pod seba, huncút som bol riadny, či neuvidím nejaké tie eury. Čoby! Ženy sme pozerali okolo nás. Aj to patrí k životu, raz darmo. Oči si zakrývať nebudem. Potom som sa na to vykašľal Bolo plno ľudí, ten dav, tie ovácie, tie senzácie, tie pokriky, to bolo niečo neskutočné. Aspoň som stretol bývalého spolužiaka ešte zo základnej školy, s ktorým som sa poriadne dlhý čas nerozprával.
Hokejisti nám spravili štátny sviatok. Nie sme síce majstri, ale sme viac.. Sme vicemajstri. Najdojímavejšia scéna sa udiala na konci duelu, pri ktorej mi vyhŕkli slzy do očí bolo. Pocta pre neho! Aj jemu patrí strieborná medaila! Zdeno si obliekol dres Paliho. Jeho 38 čka bola neprehliadnuteľná. Taká veľká osobnosť! Hrali aj za neho. Ľudia stáli na námestí. Bolo ich plno. Každý odetý do dresu, šálu, klaksóny fičali všade. v každej ruke pivo, kola, proste zábava. Príjemné nervy. Aj keď som si uvedomil, že už nevyhráme, predsa ma zaliala zvláštna vlna radosti.
Nálada u nás na námestí v Lučenci bola skutočne perfektná. Aj keď sme prehrali, oslavovali sme ako keby sme sa stali majstri sveta. Podľa mojej rétoriky vicemajstrovstvo je viac ako byť majster. Logické že? Ako ináč, vyobliekaný do dresu pod číslom 18 som sa pobral do mesta. Keď sa skončil zápas, išiel som do vedľajšej krčmy.
Na kofolu, pivo mi od istej doby nechutí, odkedy som po miešaní alkoholu na pomaturitnom stretnutí hodil do záchoda šabľu, a miestnosť sa akoby zázračným prútikom zmenila na tureckú izbu. Čo už, aspoň mám zážitky. Napodiv sveta, mal som vtedy oblek, a vôbec som sa nezašpinil. No to je inšie.
Revali sme na námestí, skandovali, tlieskali, tá nálada sa nedá opísať. Ešte šťastie, že som neodmietol kamošovo pozvanie do mesta na veľkoplošnú obrazovku. Iba by som sa zbytočne nervoval doma, kde sa ani kričať nedá poriadne, a tak som si to na námestí všetko vynahradil. Najsuper bol záverečný ohňostroj. Aj som si ho natočil do mobilu, celkom pekná spomienka. Všade spev, potlesk, skandovanie, hudba na plné pecky,
Ku konci stretnutia mi došla krásna zaujímavosť. My sme vlastne vyhrali! Nemali sme čo stratiť! Ešte lepšia bola cesta domov. Autobus, ktorý viezol hokejových polopripitých pravých nadšencov, takpovediac "pútnikov" mi pripomínalo živé rádio. Rev na celé mesto, ktoré bolo normálne v tú nočnú hodinu ponorené do ticha. Ale iba formálneho. Skandovanie nemalo konca kraja. Ten super pocit by som chcel zažiť minimálne raz za mesiac. Zdvihne to v človeku pozitívne myslenie, a život sa odrazu stane akýmsi pestrejším a zaujímavejším.
Odetý do môjho slovenského bieleho reprezentačného dresu s číslom 18 Šatan, nechválim sa, ale v poho som sa pomaly pohol domov. Cesta naprieč nočným Lučencom je vcelku krásna, a som rád, že som ju absolvoval práve po finálovom zápase. Normálne takto pozde nechodím. Ľahol som si spať. Snívali sa mi samé somariny. Ale v pohode. Hlavne, že sa hralo aj pre Demitru. Najmä pre neho! Strašne chýba! Veľmi.
Kofola v priľahlom bare ešte umocňovala atmosféru. Obliekol som sa sťaby do aspoň krátkodobého, pominuteľného šťastia, ktoré ťa povzbudí, a sympaticky naladí do zajtrajška. Odrazu všetko sa nám zdalo ružové. Krajšie a pestrejšie. Proste super zážitok. Teší ma najmä to, že som si odýchol, a konečne mohol som sa koncentrovať po dlhšej dobe aj na inšie myšlienky. Koniec koncov dneska v práci bolo opäť senzačne, a už sa teším na zajtrajšok.
Čo k tomu dodať. Prežil som prekrásny deň. Nech sa všetkým darí, najmä hokejistom. Ďakujem za super zážitok, a prajem všetkým veľa radosti, šťastia, zdravia a Božieho požehnania.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
poke
21. 5.mája 2012 21:37
nabuduci rok pojdem
Napíš svoj komentár