Včera po omši pred kostolom som mal nevšedný zážitok. Prebehlo po hlavnej Lamborghini Murcielago, a takto naživo som toto auto videl prvý krát. Bol som skutočne uveličený. Ale to len na úvod chcem povedať, dnes sa chcem venovať jednému blogu, a v krátkosti opísať dojmy z jedného pekného článku.
Dá sa povedať, že tu na birdzi neustále točíme jednu a tú istú tému. Každý tu vyjadruje, aj ja som to robil, ale už som sa aj od toho oslobodil, ako prežíva určité životné úspechy, či neúspechy, a takto vlastne si podvedome budujeme svoju tvár, ktorú nastavujeme na verejnosti. Je dosť možné, že sa práve takto oslobodzujeme, a očisťujeme od všetkých tých negatívnych nánosov, ktoré nás nejako prenasledujú.
Prečítal som si jeden krátky článok s názvom kto z nás má rád slzy. Kus si zafilozofujem. Nikto. Na druhej strane, chcem o nich povedať pár spirituálnych myšlienok.
Nebojme sa sĺz. Nebojme sa plakať, keď sa nám žiada, a my si myslíme, že je to najlepšie riešenie, ako niečo vydať zo seba, a dať preč razom všetku tú hnusnú negatívnu energiu, všetok smútok, ktorý nás napĺňa miesto radosti. Keď som napísal nadpis, budujme si v sebe nádej, tak to myslím ako heslo každého dňa, ktorý prežijeme.
Dajme si otázku. Kedy sme naposledy plakali. Sami sme si utierali slzy, alebo verne stál niekto pri nás? Ak mám povedať osobne, je to síce paradox, ale po každom neúspechu si možno že aj nahováram, že existuje predsa spôsob, ako niečo nevydarené či už opraviť, alebo aspoň nájsť spôsob, akým by sa nám uľavilo.
Ja ak mám povedať, čo pre mňa znamená nádej, vyslovil by som azda takúto myšlienku. Mysli na niečo pozitívne, a vyhľadávaj to, čo ťa napĺňa radosťou. Je neuveriteľné, akou obrovskou zotrvačnou energiou sa v nás usadzuje častokrát zlá nálada, a celkovo zopár depresívnych stavov. Sme radi, keď nám niekto môže pomôcť zotrieť slzy z našich očí, lebo vo dvojici sa niečo ľahšie znáša. Pravda je taká, že len málo priateľov má odvahu pomôcť niekomu, kto to skutočne potrebuje, pretože pravda je taká, že nie každý chce mať účasť na problémoch druhých. Dozvedel som sa, aké ťažké je preplakať noci v objatí samoty.
Dôverne poznám tento pocit, a niekedy asi tri roky dozadu som ho v mojom azda najdlhšom blogu doslova detailne opisoval. Budujme si v sebe nádej. Kašlime na to, čo bolo, a s nádejou a optimizmom sa pozerajme dopredu. Je dosť možné, že ten neúspech nás má len nakopnúť vpred. Zdôraznil som to v mojich všetkých blogoch, čo som napísal, ale opakujem znovu. Pokiaľ sa neobrátime celou svojou osobnosťou, a z celej svojej sily v modlitbách na Ježiša, nikdy nebudeme spokojní. Uvedomme si, že on je najlepší Lekár, ktorý dokonale pozná naše neduhy, a dokonca mu o nich nemusíme ani rozprávať.
Ak by som osobne, za seba mohol povedať... Áno, modlil som sa aj ja úpenlivo an jeden môj úmysel. Sv. Písmo spomína, že veľmi zmôže naliehavá modlitba, pretože, o čokoľvek budete prosiť v mojom mene od nebeského Otca, On vám to dá.
Dosť dlho som si myslel, že to znamená, že keď lusknem prstom a pomyslím si niečo, Pán Boh mi to automaticky, možno aj po nejakom čase, ale s akousi samozrejmosťou zošle hotové z neba. Áno, máme prípady, kedy neriešiteľné sa vyriešilo okamžite, kedy bezvýchodiskové, zúfalé, a navonok pokusy, čo s najväčšou pravdepodobnosťou sú zbytočné... a zrazu sa pomaly začala obracať karta v náš prospech. Skrátka, naše priania boli vypočuté.
Otázka ale je. Keď prosím o niečo, ale jednoducho, keď vidím okolo seba rôzne životné situácie.. prosím za to, aby sa to vyriešilo do zdarného konca len v náš prospech, alebo na náš úžitok? Myslíme pri tom len na aktuálnosť problému, alebo s niečím plánujeme dlhodobo v budúcnosti? Máme snahu odvracať neustále nejaké údery?
V jednej náboženskej meditácii som čítal, že životné neúspechy sa vyskytujú nie preto, žeby nás zlomili, ale preto, aby nás zohli pred Bohom. Ja viem, prvé čo ma napadlo bolo to, že ľahko sa to píše, ale ťažšie sa to žije. Nesnažíme sa akosi suplovať rolu Najvyššieho? Máme azda heroickú snahu vyriešiť svojimi silami, a čo najlepšie v náš prospech? Pýtame sa sami v sebe, našom vnútri, či to, čo sa snažíme, je skutočne to, čo nás raz bude napĺňať šťastím?
Je naša méta bojovať s niečím, čo chceme len my. Je zaujímavé, prečo sa ľudia silou mocou držia tých, ktorí na nich kašlú.
Pamätám sa, ešte to bolo v zime, bol som v práci, ale počul som, ako sa náhli prázdnou ulicou, ešte skoro ráno jedno uplakané dievča. Pravdepodobne cez telefón riešilo koniec vzťahu, a veľmi bola ubolená. Z intenzity jej trasúceho sa hlasu prerývaného plačom som vydedukoval, že pravdepodobne nevedie rozhovor o niečom dobrom. Riadne ma to mrzelo. Nemám rád, keď niekto okolo mňa je nešťastný.
Vždy mi bolo záhadou, ako riešia problémy ateisti. Ako riešia neriešiteľné veci, kde už končí aj tá posledná nádej, posledné záchranné koleso je definitívne odrieknuté. Nevedel som. Viera je nezaslúžený dar od Boha. Som vďačný že ho mám. Vyprosujem ho každému, lebo Bohu nič ani v tejto oblasti nie je nemožné.
Uvedomil som si mnoho vecí. Kam sa zase tak veľmi ponáhľam. Kam vlastne smeruje tvoj život, a čo chceš v živote dosiahnuť? Vrátim sa k predchádzajúcemu odstavcu.
Kto z nás má rád slzy? Kôli komu roníme slzy, a aký efekt v nás to dosahuje? Je veľmi zaujímavé, že slzy, podľa môjho názoru majú svoje zrodenie kdesi hlboko v srdci, pramenia v očiach, a stade nás očisťujú. Utvárajú tajomnú cestu, po ktorej dávame najavo zranené vnútro. Áno. Očisťujú. Aj silní chlapi plačú. Aj ja som dosť často plakal, a nejaký čas dozadu bolo mnoho podnetov, ktoré ma priviedli do akejsi úzkostnej situácie, kde sa mi chcelo veľmi plakať, ale nechcel som byť v tom rozpoložení sám. Je to normálne. Sme citliví rôznou intenzitou. Niekto to úspešne potláča, a niekto sa toho veľmi rád zbavuje okamžite.
Čítal som jeden výrok, a síce. Týkal sa mužov, ktorí si "majú dávať dobrý pozor, aby nerozplakali ženu, pretože Boh počíta jej slzy". Pekný výrok. Pravdivý. Na druhej strane, neexistuje taká tmavá noc, po ktorej nenasleduje jasné ráno a pekný deň, kedy vyjdeme v ústrety novým možnostiam.
Sú ľudia, ktorí veľmi radi vidia tých druhých na kolenách, a vyvoláva to v nich pokrytecký smiech. Nedajú to síce navonok, lebo sú dobrí herci, a majú masku na sebe. Sú ľudia, ktorí majú neskutočne kamenné srdce, a čo je smutnejšie, čoraz viac sa to týka ľudí v nižších vekových kategóriách. Je záhadné, že z mladých ľudí sa čoraz väčšou intenzitou ako kedysi vytráca citlivosť. Kde sú tie časy, keď som bol ešte ako dieťa, a keď sme sa na futbale pohádali, a vzápätí každý išiel svojou stranou, na druhý deň sme sa uzmierovali a budovali opäť niečo lepšie. Podali si bratsky ruky, a opäť šli hrať futbal s nádejou, že všetci chceme hrať férovo.
Skutočne, aj keď sme akosi dospeli, chceme hrať férovo? Badám okolo seba, že je čoraz viac nevychovaných ľudí, ktorých ani úprimné slzy nedokážu pohnúť k opravdivej ľútosti, alebo aspoň k zamysleniu sa nad tým, čo vlastne vykonali, a aký veľký to má dopad. Či už na nich samotných, alebo na iných.
Neskladajme sa. Čoraz väčšmi dôverujme Bohu v každom našom úsilí, keď chceme vykonať niečo, čo nás stojí nemalú námahu.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
strasne mi pripominas jedneho cloveka moznos i cital knihu zaves svoj zivot na hviezdu alebo Buducnost patri nehe od Stan Rougier ?