Akurát presne teraz som prifrčal z roboty. Unavený ako kôň som si sadol za stôl a najedol som sa plnenej papriky, čo som mal zo včera. Veľmi spokojne som si za sebou poupratoval, ako sa patrí, zanedlho aj tak príde mamina, a bude jesť predsa aj ona.
Dnes som mal celkom obyčajný pracovný deň. A predsa bol neobyčajný. Uvedomil som si, aký som šťastný, že prídem ráno do práce, a potom domov. Pracujem ale nie v nejakej kancelárii, ako je to teoreticky možné vydedukovať, ale opačne, vonku v teréne.
Vyberám parkovné poplatky v meste. Veľmi som šťastný. Práca, ktorá je síce sčasti v niečom monotónna, ale v niečom výnimočná. Človek zažije veľa zvláštných, a toľko veľa udalostí, že niekedy fakt neviem na čom vlastne som. Dneska, riadne, no čo sa mi stalo. Pozerám autá, a podobne, keď tu zrazu počujem krik. Partia nejaká sa medzi sebou pochytila, sčasti obidvaja patrične dostali menšiu nakladačku jeden od druhého a bolo kľudní. Nie je to sranda.
Zľakol som sa riadne. Nieže sa ešte do mňa pustia. Pripadám si ako biblický mýtnik. Áno presne. Je to navlas rovnaká funkcia v dnešnej dobe, akú kedy mali mýtnici, aj známy mýtnik svätý evanjelista Matúš, ktorého si Pán Ježiš povolal priamo od mýta v meste Kafarnaum. Moc nás ľudia s mojimi kolegami nemajú v láske. Predsa predávať ambulatne parkovacie lístky, priamy kontakt s osobami, od ktorých vlastne neviete čo môžete očakávať pretože toto je dosť veľký risk. Ale chcel som to sám. Nemal som na výber totižto. Buď budem sedieť ľudovo povedané doma na zadku, alebo sa budem aj nejako činiť. A tak, nechcem byť viacej na príťaž v tomto smere rodičom, naskytla sa mi, ďakovať Bohu práca. Vďaka kamošovi, ktorému sa koncom týždňa ušla dajaká vodka, alebo čo za gebuzinu som mu kúpil u nás v markete, a ihneď, ako namydlený blesk ale hneď na druhý deň ráno som letel k nemu domov priamo. Moje stanovište kde som vtedy pracoval, sa nachádza asi 3 minúty bicyklom od jeho domu.
Privítal ma s úsmevom na tvári, aj on sa pobral na svoje stanovište, vraj to myslel len tak zo srandy. Reku v poriadku, Laci, pomohol si mi s veľkou vecou. Niekomu dohodiť robotu v nejakej firme v tom zmysle, že vieš sa prihovoriť, je veľmi veľký dar. Pravdu poviem, veľa vecí som sa od asi začiatku septembra priučil. Človek každou jednou skúsenosťou, hoci aj nepatrnou rastie osobnostne smerom hore. Toľko ľudí, čo som spoznal v osobnom styku, v priamej komunikácii, je na nezaplatenie. Skúsenosti a tiež známosti s kadekým sa zídu, ani nevieš ako a kedy. Akurát som sa dneska, myslím, bolo to okolo obeda stretol s jedným pátrom z neďalekej dediny. Taký charizmatický človek, pokojný, vyrovnaný, že hneď som razom zabudol na všetko, čo ma kedysi v duchovnom svete trápilo. vonku sa stmieva, čo díce nie je dobré, zimné obdobie preto moc nemám v láske.
Vstávať za tmy, a prichádzať domov na sklonku dňa, keď sa začína stmievať na nálade totiž nepridá. Ale je to normálne. Hlavná vec že práca ma baví a napĺňa, hoci niekedy už nevládzem stáť. Mám totiž takú prácu, že celý deň stojím vonku na parkovisku. Nemám stoličku. Nevadí. Oprem sa sem tam o zábradlie kamarátovej pizzérie a ďalej vytrvalo sledujem príchod áut. Veru kadejakých.
Pri tejto práce som vybadal, aké správanie majú ľudia v zlomových situáciách. By ste neverili nikto, ako niekoho doslova do nepríčetnosti dokáže vytočiť obyčajný lístok v hodnote 50 centov. Boli by schopní hádam aj hodiť niečo po vás z auta. Alebo začnú, akože telefonovať, keď priletia na tých svojich autách.
Je veľmi paradoxné, že sa to jedná hlavne o tých vodičov, ktorí vlastnia nejaké to auto z kategórie drahších. Nevadí, ako som spomenul, niektorí ľudia, v skratke povedané, za 50 centov si dajú aj koleno vŕtať. Je ale stále kríza a ja osobne chápem ľudí, ktorí sú schopní a aj to robia, že otáčajú každý cent, ktorý pustia od seba. Nie je to sranda. Je dosť bieda na tomto Slovensku, to si musíme priznať. Toľko chudoby čo som videl okolo seba, by som nikdy nepovedal, že niektorí ľudia fakt nemajú nazvyš 50 centov-Čo je toto za dnešná doba? Veď, žiaľ, dnes nič nie je isté, ani práca, ani peniaz, ani strecha nad hlavou.
Prosím Boha o jednu vec. Nech ma v tejto robote nechá čo najdlhšie. Nech si privyrobím a dobehnem všetko to, čo som zameškal v uplynulom čase. Niečo som naznačil asi v niekoľko blogov dozadu v jednom s názvom hľadanie strateného času. Všetkým chcem popriať len to najlepšie, veľa tepla do týchto zimných nastávajúcich dní, keďže jeseň, ako hádam mnohí, tak aj ja sucho skonštatujem, tá prekrásna farebná ešte trochu teplejšia nás akosi dosť veľkým oblúkom preskočila, a prišla doslova hneď zima. Tak presne ako po zime tento rok prišlo len leto. Žiadna jar, ani nič také, hneď extrémne horúčavy, no katastrofa. Ale čo už.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár