V Rádiu som počul pekný názov knihy, o jej názve si chcem opäť zafilozofovať, aby reč nestála, čo mám robiť, keď ma to tak veľmi baví..
Daj sa mu celý. Priznám sa, pred niekoľkými dňami som odhodlane, rozhodne, so skutočnou radosťou, úplne odovzdane sa zasvätil Bohu. Nemám síce tonzúru, ale snažím sa obohatiť moje vnútro. Moje dlhé váhanie, kedy a kde si vykonať "ducháče" prerušil znenazdajky na moje prekvapenie a potešenie telefonát od duchovného otca.
Že organizuje ducháče, a či sa teda nepridám aj ja. S radosťou som súhlasil, a dátum poznačil do kalendára. Znovu zažijem dotyk Boha. "Opäť sa stretnem so známymi i neznámymi".. vírilo mi v hlave. V piatok som vypadol autom ta. Príjemná cesta. Zasnežené kopce zaliate zlatým slnkom radostne pozývali kresťanskú dušu k meditácii nad božími dobrodeniami. Pomyslel som si, že teraz niekedy nastal správny čas, aby som zavelil do útoku. Či skôr sa dostal na cestu, z ktorej som bol odstavený. Hm. Tak nejako. Meditácia nad Božím slovom, ticho, hory, adorácia, sv.omša skutočne sa dotkli môjho vnútra. Vytušil som, že dobrý Boh mi toto prichystal, aby som pookrial a popracoval na sebe.
Pamätám sa na jeden príbeh, ktorý som počul v kázni. Muž, plavil sa luxusnou loďou po mori. Našetril si na cestu len tak tak. Z posledných peňazí a síl. Interiér ho veľmi očaril, no pripadal si, ako keby on bol v nejakom vákuu, a nemôže požiť nijaké dobrá.
Stoly sa prehýbali plné jedla, pitia, no neodvážil sa zobrať. Zničený a značne vyhladovaný sám napokon sa odvážil ísť za majiteľom, a popýtať ho o kus chleba. Prekvapený lodiar mu s úsmevom odvetil. "Ale veď toto jedlo je v cene palubného lístka."
Daj sa mu celý. Práve toto ma inšpirovalo na písanie môjho scenára. Prekvapil ma tento príbeh. Vidím v ňom neviditeľnú syntézu, keď mám možnosť niečo obetovať Bohu-svoju životnú cestu, a On ma ohodnotí tak vysoko. Dá mi všetko v tej cene.
Minule som šiel zastupovať hodinu náboženstva. Neviem, cítim sa tu ako doma. Zbožňujem podrobnú analýzu svojho vnútra, ktorá naberá dokonalú syntézu s božími tajomstvami. Ježišove tajomstvá nie sú skutočnosti, o ktorých nemôžeme hovoriť, lebo máme dôvodné podozrenie, že niečo prezradíme. Práve naopak. Tajomstvo je niečo neopísateľné, to čo nechápem, ale predsa cítim ako niečo, čo nie je skryté, ale také, čo sa mi chce dať samo dať spoznať, len je úplne na mne, či súhlasím. Nie všetko sa dá rozumovo pochopiť. To by už nebolo ono. Keby sme všetko chápali, všetko vedeli, a dokonalí boli, už by sme vlastne takto naplnili svoju misiu, ktorú nám práve zveril Boh. Radšej budem nehodný stáť na prahu domu môjho Otca, ako prebývať spolu s pyšnými v stanoch hriešnikov. Tajomnosť dodáva lesk vznešenosti.
Pochopil som, že musím dôkladne preskúmať svoju osobu. Spraviť si svoju svot analýzu. Prečo? Lebo keď zistím dokonale svoje pocity, vnútro, hĺbku, keď rozpoznám v sebe svoje kladné a záporné stránky, len vtedy môžem pravdivo sa k niekomu primknúť úplne. Spomínam si na jeden úsmevný, zdanlivo bezvýznamný článok v detskej čítanke.
Hm, rád sa vraciam do čias môjho detstva. Detstvo, mladosť, dospelosť majú jedinečnú príchuť, ktorá tvorí radosť v človeku. Že som niečo pekné zažil, a rád si v pamäti spomínam na pekné chvíle. Rád som mal čítanky, čo rozvinu slovnú zásobu.
Pamätám sa, ako chlapec som chcel byť kozmonautom, neskôr požiarnikom. Ďalej hokejistom v NHL. Svoje detské predstavy som naplnil do jedného povolania, ktoré sa zrodilo v modlitbe, a neopúšťa ma našťastie doteraz. Byť jedným z Ježišových služobníkov, ktorí zacítili chvenie v srdci. Také jemné. Spočiatku nenápadné. No veľmi silné. Mocné, a veľmi ťažko odolateľné, no nie neovládateľné. Vraví sa, že všetko má svoj koniec. Možno. Ja by som to koncom nevolal, skôr pokračovanie. Myšlienku na povolanie som sa snažil sprvu zámerne odohnať preč. Skúšal som sa totiž. Pamätám sa na jednu príhodu z leta. Asi júl bol. Zašiel som do mojej obľúbenej knižnice, kde som si požičal pedagogickú literatúru. S obľubou študujem túto vedu, ktorá kladie základ pre učiteľské povolanie. Slnko mi pálilo do očí, potil som sa, značne bolo horúco, ale predsa príjemne. Zdvihol som oči a zahľadel sa na chvílu do slnka. Znenazdajky prišiel na návštevu Jožo, otcov bratranec. Veselý muž, optimista, srandista. Potešila ma jeho prítomnosť. Len tak, medzi rečou mi položil otázku o mojom ďalšom smerovaní. Trochu som zosmutnel. Alebo zvážnel. Asi to Boh tak zariadil. Viem, že predtým som pomýšľal po pedagogickej dráhe, keď ma z cesty ku Bohu zastavili kôli mojim ešte vtedy nejasným predstavám, keď som veci nevedel reálne pomenovať pravým menom. Jedno viem iste. Či chceš, či nechceš, či si veriaci alebo ateista, Boh stojí pri Tebe. Najväčší paradox, doslova balans som zažil nečakane. V lete, s kamošom som pri kofolke, v lódžii, snoval plány o pedagogike. Povedal by som, že je to šľachetné a úplne nezištné. Veď odovzdávať vedomosti ďalej mladým ľuďom, je dobrý, šľachetný a vzácny čin.
Vlastne som si to už vyskúšal, robím to doteraz. Mám rád osobne keď sa ide na doraz, či je to duševná alebo telesná činnosť.
Tu, za katedrou, sa zrodila moja záľuba vo vyučovaní náboženstva, kde sa skúmam. Zistil som, a dúfam že mi to vydrží cez celý život, že sa vo mne prebudila mocná, neodolateľná túžba po zasvätenom živote. Apropo, len tak pre zaujímavosť. Sám som si stanovil teóriu, že v duchovnom živote a povolaní, sa kariéra robiť nedá. Pamätám si na jeden úsmevný citát, pôvodne prevzatý z reklamy na kofolu. Znie:
"Ak ho miluješ, nie je čo riešiť". Bol to nápis na tričku. Videl som to v albume, ale len tak letmo, v podvedomí sa mi to zrejme vrylo do mojej krátkodobej pamäte, ale za to veľmi dobrej dlhodobej.
Postupom času ako deriem katedru v škole, a snažím sa odovzdať božie pravdy, v modlitbe sa sústreďujem na jedno. Prosba, aby som našiel správnu cestu. Čo je dosť podstatná a konkrétna prosba. Pamätám sa, ako vo veľkej neistote, lebo úprimne poviem tlačil ma čas, som do statusu na birdzi napísal stav, v ktorom sa zverujem, a takto úmyselne odovzdávam do plánov a prozreteľnosti, i do samotných rúk môjho Majstra. Emócie tu rozhodne idú bokom. Tu jedine pokora, silná vypestovaná vôľa je bod, ako pomaly a postupne treba vziať opraty do rúk, neváhať a chopiť sa šance.
Viem, že keď sa staviam do pozície špekulanta, vždy cúvnem. Pripustenie si niečoho takého ako odbočenie z cesty, poľavenie, pre mňa znamená taký krok späť, že to už nemusí byť v poriadku. Už ale teraz chápem princíp celibátu. Hoci je to môj postoj, poviem úprimne, že západná kultúra ktorá prezentuje celibát mi ponúkla, ako som to naznačil v predchádzajúcich citových výlevoch mojej nesmrteľnej duše, je oslobodzujúce rozhodovanie v mojej méte života. Je to môj boj. Minule som opisoval celkom reálne, ako mi dochádza para, a ešte ani zďaleka nie je koniec. Našťastie, v uplynulých dňoch, mojim pseudo-teoretickým vedomostiam, a ideálnym predstavám som zasadil tvrdý reálny úder. Nie, nebijem sa Ak som pred troma rokmi v júni prijal horký liek, teraz žnem sladké ovocie v najhlbšom vnútri, ktoré sa postupne pretavilo na radostnú odpoveď Ježišovi, ktorú som 25.2 dal tretí krát. Znela mi v ušiach pieseň: "Znovu ti dávam svoje áno..." Som realista, a veľmi triezvo posudzujem javy okolo seba. Tak prečo to nevyužiť? Skoro pesimisticky, a istou dávkou sebanedôvery ktorá ale našťastie postupne vyprchá. Viem ale, že sa neteším predčasne. Viem, že môj výstup na horu a prísľub, že dávam sa ti celý, ešte nejaký čas potrvá. Všetko má svoj význam, a ja som to pochopil. Stotožnil som sa a prijal, spracoval. Som za to vďačný. Nechcem totiž hrať na dve strany. Záľuby sú jedna vec, povolanie, životná dráha iné zas.
Raz som si na facebooku robil jeden kvíz. Neviem už čo ja viem o čom to presne bolo, išlo o to, že aké povolanie sa k tebe hodí. Po označení dajakých otázok som fádne klikol na vyhodnotenie. Vyšlo mi, že mám byť umelec. Spozornel som. Umelec zo mňa možno nebude, ale rád sa stanem nástrojom v Božích rukách, ktorý sa mu bude chcieť celý dať odovzdať. Moje nervové bunky pracovali ako divé, a mal som sto chutí už vtedy raz a navždy zasvätiť sa Bohu. Dať sa mu celý, bez zadných dvierok. To mi celkom nevadilo, lebo mám takú bujnú fantáziu, že v tom momente by som už neváhal určite.. Viem naisto, čítal som o jednom chlapcovi, ktorý sa chcel stať kňazom.
Zhováral sa s človekom, ktorý ho takto pekne povzbudil.
"Viem naisto, že veľmi túžiš byť celkom Jeho. Jemu patriť. Ak vytrváš vo svojom predsavzatí, budeš mať pevnú vôľu, vieru, vedz, že raz pri sv.omši nepovieš iba " i s Duchom tvojím" , ale aj " Pán s vami ".. Zapamätal som si to.
To tiež pripravolalo živnú pôdu u mňa, aby som veľmi dôkladne popremýšľal, či si ma napokon sám Pán Ježiš nepovoláva do svojej služby. Mal som vtedy ešte málo rokov. Asi 13? Viem, že v tom veku, keď pár mojich rovesníkov sa zoznamovalo s alkoholom, nenápadnými rečami o stavoch z trávy, moje srdce pumpovalo ako divé, keď som si uvedomil, že ma volá Boh. Spoznal som sa s kamošom, ktorý je teraz kňaz.
Pripadal mi ako z inej planéty. Z jeho klerikálneho odevu, čiernej reverendy, som bol ako v tranze, a viem, že s obľubou som rátal počet gombíkov na nej. Tento odev symbolicky vyjadruje, že patrím Ježišovi, že sa mu dávam celý, a že to myslím skutočne vážne.
Pred rokom ma čosi vyrušilo z mojich patetických, vznešených úvahách o povolaní. Vôbec to nebolo zlé, a nadobudol som cenne skúsenosti, ktoré naplno môžem využiť v mojej budúcej službe Bohu a ľuďom. Zaujalo ma to dievča, ktoré som už minule opisoval. Ale ako ma zaujalo, postupne teraz je tomu koniec. Neklamal som sa, no ja som moc dobrodružný typ. Zažiť, spoznať, prebádať dušu. Po dlhom čase som sa ujednotil v rozhodnom názore, že toto nie je pre mňa. To bol ten horký liek. Neviem, asi práve vtedy som bojoval o povolanie. Tuším, že sám Ježiš bojoval za mňa, tak isto, ako nenechá ani jednu dušu bez Jeho dohľadu. Prečo by sme mali otáľať, keď je to dobré pre nás, na náš úžitok i úžitok ľudí, s ktorými raz chcem kráčať kdesi k svätým diaľavám. Tu jedine Boh vie, čo bude s nami. Vytrvalosť, odhodlanosť a predovšetkým pevná vôľa, predsavzatie ísť aj do neznáma, ma nesmie odradiť od niečoho, čo chceš sám v živote dosiahnuť a uskutočniť. Vari len za to máme odstúpiť a pustiť šance z rúk, že dneska je iný trend spoločnosti a iná nadiktovaná móda? Mám sa otrocky prispôsobiť niekomu a niečomu, v čom necítim oporu a hlavne pravdu? Mám rád duchovnú literatúru. V utorok, minule, bol som na krížovej ceste. Sám som sa ju predmodlieval. Modlitba, ktorá pomáha na ceste životom. To je to dať sa mu celý, o ktorom viacerí nechcú ani len počuť. Všade prázdne reči o dačom, a predsa sa nič sa nedeje vo vnútri. Milujem úprimnosť. No nie od človeka, ktorý ju prezentuje ako výčitku ku niekomu druhému, ale ako človek, ktorý pokorne vnútri si uzná, že tu je Niekto väčší, než jeho intelektuálny rozum, ktorý bezcieľne hľadá všetko možné, len nie pravdu. Takú pravdu, ktorá oslobodí, a nebude klamať jeho vnútro. Vo svojom vnútri som prosil Boha predovšetkým o milosť, aby zavládlo šťastie, radosť, pokoj, pevnosť a jednota v našich rodinách, aj za mnoho povolaní, veď Ježiš má napokon mnoho spôsobov, ako ukázať správny životný smer. Veď predsa všetko pochádza od Neho, či nie? Cez jednotlivé zastavenia a rozjímania som precítil povolanie, ktoré mám veľmi rád. Naplnil som sa radosťou pohľadom na Ježišovu tvár.
Na záver by som povedal slovo na premýšlanie..
Čo je lepšie ako zveriť v modlitbe svoj život a svoju budúcnosť do rúk Majstra?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár