Práve pred chvíľou som dorazil z kostola. Som vďačný, že som bol v blízkosti Boha a ľudí, ktorých mám rád. Nadviazal by som na predchádzajúci blog. Hm. Dal sa nám celý, a teraz prišiel z ponukou, či prijmem jeho pozvánku..
Pamätám sa ako priaznino, pozitívne sa dotklo v mojom vnútri fádna, nezaujímavá udalosť. Spolužiak v škole, prišiel za mnou, a jednoduchým, ale veľmi účinným a pekný spôsobom mi povedal jednoduchú vetu: " Lukáš, už je čas. Pozývam ťa na adoráciu." Neviem prečo, ale presne si to živo pamätám aj teraz, s odstupom času asi troch rokov. Pocítil som duchovnú výmenu s Bohom. Tajomnú. Ak On sa mi ponúka, tak ja sa mu dám celý. Raz, bol som si zabehať asi 7 km som prešiel s kamošom, ale ešte ani to nie je veľa. S fľašami, s batohmi sme toľko km prešli. Išli sme na minerálny prameň. Nabrali sme si vodu, a behom zas na izbu. Keď som si uvedomil, že som uťahaný ako kôň, precítil som neopakovateľný dobrý pocit, že som niečo zo seba vydal. Ale, priznám sa, aj tak som nemal rád ten kraj. Pustý, prázdny, fádny, a bez pulzujúcej sily života a pokoja. Neprirástol a nikdy mi neprirastie k srdcu a som veľmi rád, že z toho prírodného prostredia, či skôr "volanie divočiny" som uý našťastie preč.
Nechcem sa klamať, isto. Ak sa chcem zveriť do božích rúk slobodne, všetko nepodstatné ide bokom. Tu vystupujem zo svojho ja, a odkrývam pred Bohom najväčšie tajomstvá. Načo aj niečo tajiť, to nemá význam. On ma má veľmi dobre prečítaného. Páči sa mi, podobne ako jedna z mnohých statí zo SP aj táto časť.
"A teraz ťa chceme nasledovať celým srdcom. Nech je dnes pred nami tvoja láska. Zdokonaľ tých, čo ťa nasledujú, lebo nebudú zahanbení tí, čo na ceste Tvojich prikázaní a ustanovení dúfali v Teba.
Nejde mi vôbec o pekné slová, ani o formu, ale o hlboké posolstvo a efektívny účinok tohto prísľubu. Isto každý z nás má pocit, že nejakú rolu musíme v živote vykonať hneď a zaraz. Zalieva nás pocit, že bez mojej osoby to nie je ono. Je dobre ak v spoločnosti, pri spoločnom pláne, práci, všetci podľa svojej možnosti pridáme ruku k dielu. Vložíme sa do toho. Tiež pekným príkladom sú pre mňa spisovatelia. Ak mám vytvoriť nejaký kasový trhák, o ktorý sa budú biť doslova obrovské masy ľudí a predajcovia, musím tvoriť veci a produkovať také originálne nápady, ktoré pravdivo budú vystihovať to, čo chcem niekomu odkázať, či už prostredníctvom obrázka, grafu alebo slova.
Skončila sa zimná olympiáda. Pekná bola. Aj tu som si v športe uvedomil, že keď sa do svojej role podľa svojich možností nevložíš, nevložíš celé svoje srdce, nedáš sa celý, nevyužiješ svoje talenty a schopnosti, ideš v podstate len na pol plynu a je to také inaké, skoro nejaké.
Pri čítaní teodicey, mi zrak padol na biblický citát, ktorý má neobyčajný obsah. Znie:" Hlbočina je človek, a jeho srdce je priepasť". Pokúsim sa o vlastnú interpertáciu tohto žalmu. Teda, čo si predstavujem, a čo mi dáva tento žalm, a aké posolstvo ponúka tento verš. Pokúsim sa po svojom povedať obsah. Vytušil som z kontaktu s druhými ľudmi, že nie každý je otvorený ku druhému a úprimný. Možno naše vnútro od prírody, spolupracujúc s predsudkami nedokáže potom pravdivo a úprimne držať krok s priateľmi. Raz, som kdesi v katechizme čítal jednu zaujímavú skutočnosť. Týkalo sa toho, že sa bojíme Bohu zveriť naše úmysly, aj keď to je ľudské. Píše sa tam: " Ak sa chorý hanbí odkryť lekárovi ranu, medicína nelieči, čo nepozná ". Veľmi pekný úryvok. Ak som správne pochopil obsah tohto posolstva, skrytého do jedinej vety, tak autor vyjadril úmysel, aby človek nabral odvahu, a nebojácne vykročil na cestu pravdy. Takej pravdy, ktorá oslobodí jeho vnútro. Pravdivo zhodnotí nielen jeho možnosti a sily, ale aj sa ukáže charakter a čistý úmysel ľudskej duše.
Pamätám si tiež na jeden príbeh, volá sa Stopy v piesku. Neviem, či ho dakto náhodou pozná. Je to mystické, tajomné vyjadrenie toho, ako Boh stojí vždy pri nás, hoci ho nevidíme, a možno ani necítime.
Muž vo videní zazrel v piesočnatej nížine dva páry stôp. Odtlačky. Videl rovnobežné 4 priame cesty, ktoré sa nestrácali ani vo veľkej diaľave. Človek šiel po tejto ceste, a súbežne vedľa neho sa objavoval ďalší pár. Vytušil, že po jeho boku mysticky kráča dobrotivý Boh, ktorému ruke neunikne nič. Zrazu, po prejdetých míľach, náhle sa stratil v piesku jeden pár odtlačkov. Muž sa ale pozeral dopredu, nehľadel za sebou. Prekvapený sa pýta Boha, keď došiel tak, ku cieľu. "Bože, prečo, keď mi bolo ťažko, cítil samotu, vtedy keď som stratil nádej chuť a silu, si už nekráčal po mojom boku tak, ako to bývalo doteraz? " V očiach sa mu leskli slzy, ktoré ale pomaly utíchali, až nakoniec úplne zmizli. Boh mu s úsmevom odpovedal. " Ten jeden pár odtlačkov neznamená, žeby som ťa opustil. Ale to, že to ja sám som ťa vtedy niesol na rukách."
Tento príbeh ma absolútne dostal. Od začiatku som čakal diametrálne odlišný, možno dramatickejší záver a celé rozuzlenie toho neobyčajného, tajomného, mysticizmom pretkaného príbehu. Poukázal na jednu zásadnú vec, ktorú je dobré si zapämatať a osvojiť.
Dôvera v ľudské možnosti, v dobrých priateľoch vrcholí u kresťanského človeka dôverou k Bohu. Veď len skrze túto spoločnosť, nech je aká chce, sa blížime k cieľu. Ku radosti, ktorá sama nás formuje. Tak to aspoň vnímam ja.
Vrátim sa k prvému odseku. K ducháčom. Viem, že najprv som mal obavy. Dosť nepodstatné, neskôr som to zhodnotil ako zbytočné predsudky. Moja púť radosti začala v piatok. Keď ma kamoš viezol aj s partiou, som vedel, že božie ruky nás vedú isto k správnym úmyslom. Ja som sa chcel dať Bohu celý. Poviem to v skratke. Buď teraz alebo nikdy. Neviem prečo je to tak, ale v minulosti som sa pohyboval medzi partiou, ktorej nie že zlé mravy, ale podivný, voľný spôsob ma nerobilo šťastným. A to ani na chvíľu. Nevedel som sa stotožniť s prekvapujúcim počiatočným stavom, a stále som hľadal čosi iné. Čosi novšie. Tajomné, neprebádané. Mal som pri tom melancholickú až skleslú náladu, a to zrejme samo od seba bol signál, že pravdepodobne nie som vo svojej koži. Niečo mi chýba. To, čo ma nedokáže naladiť, a zase som pocítil prázdnotu a smútok. Čas sa mi míňal rýchlo, ako soľ, čo berieš medzi prsty a rozsýpaš. Chystám sa prečítať jednu knihu. Má názov: Hľadanie strateného času. Neznáme ma preto fascinuje. Keďže vo vzťahoch sa už nejako vyznám, ale nemám na mysli len nejaké zamilované lovestory, lebo pre mňa je to už ako matematická rovnica. Veľa neznámych naľavo a napravo, a nepoznám, akým spôsobom hádanku rozriešiť, ako spraviť prvý ťah tak, aby som to nezabalil pri začiatku, keď sa len pohýnam dopredu. Zistil som, že naozaj je potrebná cesta prekážok. Niečo ako s kulturistikou. Všetko paradoxne, nie je tak ani v mojej sile a zručnosti, ako skôr o duchovnom ponímaní športu. Minule som kdesi čítal, isto nejaký výlev od precitlivenej dievčiny, jeden úryvok. Je celkom možné, že že si to myslím iba ja. Znie. " Z kamarátstva môže vzniknúť láska, ako z lásky už nikdy sa nestane kamarátstvo". Veta hodná uznania, to hej, aj keď nevyšla z hlavy Descartesa alebo iného filozofa. Ja si myslím práve opačne. Prečo?
Na začiatku niekoho spoznáte, a mám pocit, že pre dáke dievča viem skočiť aj do studenej vody. Postupom času ten vzťah naberá strmšie kontúry, a mladí pomýšľajú na sobáš. Veľmi šľachetný počin, najmä ak beriem do úvahy, že dnes je moderné žiť dáko inak. Nadivoko. Ja som vďačný Bohu za dar povolania a celibátu, že sa už modlím nielen za to, aby sám Ježiš mi dal poznať sa vo vonkajšej samote, ale za to, aby som vedel to prijať ako dar. Tá počiatočná, nazvem to ťarcha, lebo moja nervová sústava si už odskákala svoje, nejako sa znormalizovali. Nazvem to prípravou na vojenské ťaženie. Zrejme je niekedy potrebné plávať sám, proti prúdu, a v studenej vode, aby som sa udržal v bdelosti a forme. Pamätám sa, ako na internetovej diskusii, chat, som zvádzal ani nie ostrý, ako skôr tuhý boj s nejakým človekom.
Snažil som sa mu celkom normálne vysvetiť, že Boh má všetkých rovnako rád, a že neexistuje niečo také, že Boh manipuluje s nami, a naša sloboda nemá šancu spolupracovať s nami. Chcel som mu len povedať, že Boh má rád skrúšené, pokorné a kajúce srdce hriešnika, než naduté a odeté do rúcha plnej vlastnej spravodlivosti farizeja, ktorý kritizuje všetko a všetkých naokolo. Keď si prečítam stať z biblie, farizeji zámerne okupovali prvé rady v chrámoch, nosili dlhé šaty, predlžovali si modlitebné remienka, páčilo sa im, keď ich ľudia oslovovali Rabbi, teda učiteľ. To nie je dať sa mu celý. Vonkajšok je dôležitý, ale nie až tak natoľko, aby som potlačil a neskôr celkom otupil moje city, to, čo hovorí moje vnútro. Natíska sa mi teraz spontánne jedna vážna otázka. Čo je viac v dnešnom svete? Myslieť, konať, uvažovať a posudzovať v konečnej miere viac rozum alebo srdce? Neviem si s tým rady. Nie je na to odpoveď, čo ako by som chcel. Zvlášť to platí v rozhodovaní o duchovnom povolaní, ale aj popri reálnej a zodpovednej úvahe pri založení si budúcej rodiny. Na ktorý krok apelovať tak, aby ten druhý nezostal v úzadí. Tu už končí naozaj všetka hra. Môj pohľad na túto skutočnosť, lebo chtiac nechtiac sa každý deň sa pre niečo rozhodujeme je taký, že viac má zavážiť asi rozum. Podľa mňa srdce klame. Ako je možné, že zrazu človek pociťuje lásku, hnev, no v rozume majú všetky atribúty len jeden spoločný menovateľ - človek. Keď niekto nevie, čo ako by aj chcel, zabudnúť.
Ale prišiel som na to, že aj to sa dá. Prejsť cez rozum. Nie zabudnúť, ale v hlave postupne si rozobrať problém do najmenšieho detailu. Iba pravý a pravdivým pomenovaním problému zabudnem na ťažobu. Napadol ma jeden žalm. "Všetky moje hriechy si za svoj chrbát zahodil. K Tebe má prísť každý človek, keď ho ťaží hriech..."
Ako by bolo krásne, keby každý z nás tak vedel prijať seba samého. Aby všetko bolo v dobrej forme. Myslím si, že keby ľudom bolo umožnené, aby každý bol sám sebou, a nezávidel tomu druhému muchu na nose, bolo by lepšie. Kdesi som sa dočítal toto. Autor chce poukázať na hodnotu, vznešenosť a dôstojnosť každej ľudskej osoby. Bola pretavená tak, aby vystihovala podstatu porekadla. Ale má žartovný, úsmevný ráz. Znie: "Taký, aký som ja, už skutočne sa nenarodí nikto na tomto svete"... Pravda je. Je to síce ironický výrok, sarkasticky, ale v konečnom dôsledku pravdivý. Dá sa tomu dať duchovnejší, a o čosi hlbší rozmer. Prečo by som sa mal otrocky niekomu prispôsobovať, nejakému kolegovi vedľa mňa, ktorý sa mi usmieva, či skôr smeje do očí, a potom poza chrbát kuje zlé úmysly, ako zdiskreditovať ma kde sa len dá.
To je úprimnosť? Toto je pravda? Toto je skutočne cesta?
Dobre. a je tu koniec. Senza. Hneď sa mi ľahšie dýcha. Sú to skutočne vážne veci. Teraz nás to možno netrápi, ale časom aj na to príde čas.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Luki, prečítala som si všetky blogy ,ktoré si napísal a sú tak pravdivé a od srdca napísane. Mnoho tvojich citátov a príbehov som si zobrala k srdcu! Prajem Ti všetko len to najlepšie v živote, nech Ťa zlo obchádza a náš Pán žehná Dôveruj v Boha a všetko sa na dobro obráti