Práve na základe tej skutočnosti, že mnohí sa bojíme napríklad vnímať skutočnosť z tej negatívnej stránky. Mnoho spevákov opisuje negatívne pocity ako niečo, čoho sa nutne musím za každú cenu zbaviť, ale nik nedá návod, ako to mám spraviť.
Samotná skupina Desmod vo svojom krásnom diele Chýbanie hovorí veľmi pekne. citujem. "Každá bunka v tele cíti. Že to takto nemá byť. Zabudla si mi dať návod. Ako mám bez teba žiť..." a ten text pokračuje známymi slovami, mimochodom tú pieseň mám veľmi rád, častokrát si ju púšťam na plné pecky cez sluchadlá, keď si chcem niečo vypočuť zmysluplné.
Prečo asi. Je to teda niečo, čo predsa spája mnoho ľudí v jedno. Všetci sme v podstate samostatná, individuálna podstata rozumovej prirodzenosti, kedy taký, aký som ja, nebude už nik, s takými vlastnosťami, čo samozrejme každého jedného z nás, v úvodzovkách "predurčuje" k vlastnej jedinečnosti a originalite, k jedinečnosti a originalite k prežívaniu niektorých situácii, ktoré môžu alebo nemusia byť nutne hraničné, pri ktorom človek častokrát zvažuje a prehodnocuje napríklad svoj pobyt na nejakom konkrétnom mieste, či sa mu tam oplatí ďalej napríklad zotrvať, či má zmysel napríklad v niečom sa brodiť, alebo sa inak trápiť, alebo to zmysel nemá a vedie to k akejsi seba - deštrukcii, seba - ničeniu, seba - nalomeniu, strácanie možno svojej vnútornej identity a integrity, a takto teda by sme mohli menovať ďalej, ktoré teda sú tie atribúty, ktoré mňa, teba, hovorme teda každý sám za seba, vymedzujú, vyčleňujú z daného prostredia, v ktorom sa práve aktuálna nachádzam, a možno nenachádzam odozvu, a proste cítim, že to takto nemá byť, a nik mi nedáva návod, ako mám tam ďalej jestvovať, čo všetko človek teda pre to obetuje, aby sa mal dobre, aby čestne žil, kedy vidí okolo seba to, že nie vždy sa to dá naplniť, a podobne.
Presne toto súvisí aj nadpis môjho článku s tematikou a ústrednou myšlienkou, že či teda dokážeš niečo, čo nedokážu iní. Mnohí poukazujú na samotárstvo, ako človek takto môže žiť, pričom keby niekto zažil ten pocit, ktorý prežíva tento človek, ten by možno už nežil, a niekedy títo ľudia dávajú dobrý príklad k niekomu, kto z ich príkladu môže načerpať, ale pritom mu to nikdy nepovie.
Jestvuje spústu príčin, prečo je tomu tak. Je extrémne ľahko niekomu povedať, že predsa ťažkosti sú na to, aby sa prekonávali, a ty to dáš, to je ešte ten lepší príklad, pokiaľ ten človek sa má (ešte) o koho reálne oprieť, ako keď jednáš s človekom, ktorému možno vyhasla posledná nádej. Či už je to spôsobené napríklad zármutkom, stratou blízkeho človeka, alebo prežíva možno nejakú depresiu, ktorý je vážne vnútorný duševný problém, a potom čo.
Pre niekoho je prirodzené, že príde domov, porozpráva sa so svojím mužom, ženou, deťmi, ako prežil ten deň, čo konkrétne zažil a podobne, a niekto proste nemá túto možnosť. Možno v najlepšom prípade zavolá domov, rodičom, no ako sa máte, a dobre, žijem ďalej, mám nádej na ďalší život, na lepšie, ešte proste niečo potiahnem, aj keď sa zle cítim, v nádeji, že bude predsa len lepšie, aj keď jednoduchšie sa to povie, horšie sa to žije.
A predsa tu dochádza k naplneniu toho, čo spomínam v nadpise, že predsa takýto človek, napriek svojej možno nemožnosti, neschopnosti a podobne, dokáže predsa len niečo, čo nedokážu iní. Určite mnohí si budujú svoje vlastné cesty, ale nie je to napríklad viditeľné.
Záverom môjho článku chcem povedať toľko, že je na škodu veci, že jestvuje toľko šikovných ľudí ktorí sa nedokážu v niečom naplno rozvinúť a predať svoje schopnosti, v čom vidím kategorickú nespravodlivosť v tomto svete. Nech sa vám darí a mnoho úspechov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár