Dosť si ma zaujal, a napíšem ti, čo ma oslovilo, ak môžem. Preto aj takto lepšie a ľahšie sa mi uvažuje nad nejakými pálčivými spoločenskými problémami, o ktorých sa niekedy nechce hovoriť. Ale malo by sa. Lebo tento svet, žiaľ, potrebuje len mocných ľudí, ktorí nepoznajú, čo je to byť slabými, a ktorí často hrajú divadlo. Raz na to zrejme každý doplatí. Neoplatí sa skrývať svoju krehkosť, ktorá aj tak časom vyjde najavo. Ukazujú svoje svaly, ale nemyslia na plytkosť a chatrnosť svojej tvrdej povahy. Takto sa človek pomaly stáva akýmsi nástrojom v rukách iných, skáčeš, ako pískajú cudzí, a tým pádom strácaš svoju identitu, originalitu, to čo ta proste vystihuje. Hrať sa na niečo, že svet je gombička, len preto, aby si to mysleli druhí, totiž nie je výhra.
Len na druhej strane si dajme otázku, či sa oplatí byť charakterom v dnešnej dobe, keď nevieš, kto ti klame a kto nie. Len tým trpíš. Niekedy je lepšie nič nevedieť, a tváriť sa, akoby sa nič nestalo. Alebo či sa netreba učiť akémusi flegmatizmu. Aby som nebol až príliš prekvapený, keď ma niekto sklame. Aby som sa tým neskoršie zbytočne nezaťažoval. Aby som nehľadal vo svojom vnútri niekedy nezmyselné otázky, kde som spravil chybu v prvom rade ja, keď to nie je pravda. Všetko nie je dobré zvaľovať ani na seba. Potom budeš trpieť úzkostlivými stavmi, a nebudeš pánom nad sebou, ale druhí ťa budú ovládať a rozkazovať ti.
Z dnešného životného štýlu mám jednoducho strach. Určite ste zachytili zvesti, že pomaly mizne stredná vrstva. Ani sa nečudujem. Na druhej strane každý sa bojí o svoju kožu. Ale zas nie silné reči, ale skutky, dobrosrdečnosť, pokoj, harmónia, zdobia dobrého, charakterného človeka. To, ako vychádzaš s druhým. Ak sa ti vráti niečo zlé, prijmi to také aké je, a život ide ďalej. Nemá zmysel sa niečím takým ďalej zapodievať. Na to som už prišiel. Nejde o akési zabudnutie, ale o to, aby sa človek zbytočne nezaťažoval, keď nemusí.
Taký človek potom rastie. Zrazu postupne dostáva milosti od Boha, ktoré sa prejavia časom aj navonok. Aj malé veci ťa posunia výrazným krokom vpred. Preto nie pevné ruky a telo, ale vôľa ducha je ten faktor, ktorý robí človeka tým, čím má skutočne byť. Len na okraj spomeniem, že v jednu sobotu večer som dostal u kamoša nápad. Dosť šialený, aby ma ostrihal, a on ma skrátil na asi 5 mm, ale čo, aspoň sranda bola. Tak som si to síce nepredstavoval, ale nevadí, nie je to zlé. Trochu som sa obával reakcie mamy, keď som prišiel domov, ale je to v poho. Ale celkom sa mi to páči, mám letný strih. Už menej som bol nadšený, keď okolo pol desiatej večer na bicykli som od neho šiel domov. Navyše dostal som na ceste defekt. Išlo ma roztrhnúť od zlosti, deň predtým som si ho totiž opravoval. Zákon schválnosti. Všade také nenormálne ticho v meste, tma ako v rohu. Také miestami až strašidelné. Ale som zvyknutý, išli sme ale dvaja. Nevadí. Vrátim sa k téme.
No zabúdajú mnohí, že všetci v niečom sme v podstate krehké nádoby. Také tenkostenné. Niekedy až veľmi krehké. Napríklad prečo, keď stretneme niekoho, kto nám nie je dvakrát príjemný, vybavia sa nám len negatívne emócie? Opäť platí pravidlo, a síce, že najlepšie obrana je útok. No to nie je všetko. Odpoveď je ale jednoduchá. My nemôžeme za to, ak cítime niečo zlé, napríklad nejaký odpor k niekomu. Predsa každá reakcia, z hocijakého hľadiska, musí vychádzať z nejakej prvotnej príčiny. Nejedná sa ani o nejaký zanechaný prvý dojem z nejakého človeka, alebo z nejakej prežitej udalosti, pretože aj to sa časom ujasní, a nakoniec si povieme, že sme sa nemuseli vôbec ničoho obávať, a takto sme zbytočne maľovali čerta na stenu. Hoci, samozrejme, sú ľudia, ktorí z prvej, ako sa vraví, z voleja vycítia úmysly dotyčného. Niektorím to proste ide z očí, nemôžem si pomôcť.
Najlepšie je ísť hneď za ním a ujasniť si všetko, a potom pominie všetko, aj napätie, strach, aj akýsi odstup. Nie je to sranda, ale podstatné nakoniec bude, že sa stanete týmto odvážnym krokom akýsi sebavedomejší. Postúpite vyššie. Proste zvýši sa váš kredit. Lebo ak to len odkladáme a nespravíme, tak potom nás to trápi, a nevieme sa sústrediť na veci, ktoré máme robiť naozaj súrne a neodkladne. Napríklad raz som nadhodil jednu otázku, že prečo si pamätáme veľmi dobre len tie udalosti, ktoré v niečom nám ublížili, a zabúdame na tie pozitívne, z ktorých máme žiť. Oponovali mi tým, že to nie je pravda, ja si ale myslím že všetko to, čo si prežil, dobré či zlé, sa vrátiť nazad nedá. To je to isté, že slová tiež môžu veľmi raniť, a ťažko je vrátiť niečo späť.
A zabúdame potom na dobré. Odrazu sa akosi sami od seba nedokážeme rozpamätať, že život prináša aj svetlé chvíle, a že oni fakt reálne existujú. Na tie treba myslieť. Nie sme stvorení na nejaké utrpenie, ale na to, aby sme v každom hľadali dobro. V každom kúsku zla, sa nachádza dobro, hoci aj v každom dobre sa nachádza kúsok zla. Nepotláčaj v sebe niečo, s čím sa musíš predsa časom vyrovnať! Mysli na to, hoci ťa to teraz bolí, ako keby si si namýšľal, že sa ti azda nič nestalo. Nedopadne to potom nejak dobre. Vravím to opäť z vlastnej skúsenosti. Aj keď na druhej strane, pravda je taká, že síce čas je dobrý lekár, ale na druhej strane nezabudni, hoci nie čas, ale len tvoje vlastné chcenie, a samotný Pán Boh ti doprial milosť na to, aby si sa s niečím vyrovnal. Preto my musíme byť na ňom závislí, len tak má potom všetko svoj zmysel. On sám ti obväzuje rany, a dvíha ťa na nejakú úroveň, a napokon všetko postupne si prijal také, aké je.
Končím blog. Teraz ma napadlo, že ešte to chcem spomenúť, že dneska uplynuli 4 roky od tragického úmrtia Dušanka Vetríka, môjho bývalého spolužiaka, bohoslovca zo Spišskej Kapituly. Budem sa dnes za teba modliť, a pamätať pri dnešnej večernej svätej omši, Dušan! Prajem všetkým, kiežby všade bol len pokoj, kľud, a každý by bol zhovievavý.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
medicus
9. 5.mája 2012 20:09
Máš dobré filozofické úvahy... ... opisuješ aj dianie okolo seba, čo robí rozprávanie ľudským a pekným... ... myslím si, že napriek zdanlivým negatívom sa oplatí byť charakterný aj v dnešnej dobe, no zároveň sa nepodriaďovať niečomu, čo nie je v súlade s našim vnútrom... ďakujem za úvahu - najviac sa mi páči predposledný odstavec... ...
Napíš svoj komentár