Napríklad som to vybadal na kamarátovi, ktorý chodil s jednou ženou. Zopárkrát som ich videl spolu v práci, a spoločne sme sa rozprávali. Ukončil to už. Myslím si za neho, že bol veľmi naivný. Bol od nej mladší. Stáva sa aj to. Na druhej strane vždy treba byť obozretný. Toho som sa začal pridŕžať aj ja. Už teraz nejako moc nechápem mladých, ktorí silou-mocou chcú ísť hneď do vzťahu. Myslím si, že problém dneška je, že dvaja nechcú sa najprv spoznávať, aby si nepokazili nejakú časť mladosti. Vytvára to mylne domienku o tom, že treba mať niekoho, aby som sa mohol s ním popýšiť pred druhými, a žiaľ, potom je skutočne ťažšie mať trvalý vzťah. Druhá vec je, pravda, pripravenosť. Už skupina Elán spieva o tom, že najdhšia láska.. je paradoxne krátka. Všetko ale záleží na tvojej výchove, a ako sa s neúspechom dokážeš sám, ale s pomocou Božou vysporiadať. Aj to je umenie. A vtedy sa ukáže, že ten, kto verí v Boha, ľahšie znáša aj takéto neúspechy, kde práve on veľa vydal zo seba, veľa obetoval, veľa sa modlil, a zrazu aj tak nič... Nie je to zvláštne? Len tak sa pýtam pre istotu.
Kdeže sa už podela tá čistá, akási racionálna romantika, ktorá bola kedysi nerozdielnym spoločníkom v minulosti? Tá ostýchavosť a zdravá hanblivosť? Kdeže sa podela modlitba za vytrvalosť, za rozpoznanie pravého životného partnera, ktorá žiaľ v dnešnej dobe, ako to ja pozorujem práve na mojich kamarátoch, je častokrát, nanešťastie, zamieňaná, len za nejakú fyzickú krásu?
Alebo dajme si otázku. Zaujíma sa z mladých aj o to, či dokážem reálne zostarnúť s tým, koho mám pri svojom boku? Viem mu opätovať svoje city, lásku, nezištnosť, pomoc? Stojí ten druhý vôbec o mňa? Aj takéto otázky si musíme položiť. Raz darmo. Každý si chce samozrejme užiť, aby sa mal čo najlepšie. Na druhej strane sú potrebné akési svetské radosti, to určite. Aj to stvoril Boh. Môžem na druhej strane dosvedčiť, že len vtedy ma opustilo skutočne trápenie, keď som sa začal zaujímať o veci, ktoré ma vôbec nezaujímali. Tému autá, stavby, by som nikdy tak náruživo nerozoberal, keby som nepotreboval prekryť´akýsi nános nešťastia vo mne. Nasilu som sa tomu venoval. Len aby som fakt prešiel na inšie myšlienky. A ono to pomáha. Nikdy nevieš, nazvem to ekononickým pojmom, že kedy ti "vedľajší produkt" môže priniesť väčší úžitok, ako si očakával. Dúfam, že som sa vyjadril jasne, a že tomu rozumiete ako tak.
Akonáhle potom budeš chcieť niečo ty, a súrne, už nik nebude mať čas, čo je paradox, alebo len veľmi neochotne ti pomôže, nik nestačí tebe sa venovať, každý behá za svojimi kšeftami, nikto nemá nič so sebou, nemá kredit, poprípade sa im zázračne zhodou okolností vybila baterka v mobile.
Kto ti vtedy pomôže? Potom si naozaj myslíš, že kamaráti ti stačia ku tvojmu šťastiu? Poprípade dievča, čo ťa časom začne využívať pre svoje kozmetické ciele? Možno si myslíte, že to píšem z akejsi zatrpknutosti, ale pravda je taká, že toto je realita dneška.
Akurát dneska v robote sme sa s kolegami kúsok bavili medzi rečou na túto tému, keď ma prišli pozrieť do kancelárie, a následne som s nimi odletel na poznávací zájazd po meste na kamošovom Fluence. Boli sme traja. Išli sme na pánsku jazdu. Naša téma.. ženy. Dobre. Len na okraj som sa už v aute pochválil, že ženy sú mi úplne ukradnuté. Kamošovi neviem z hlavy dostať jednu kamarátku, ktorú som mu raz bol spomínal, a doteraz mu chodí po rozume. Ach. Motáte nám hlavy.
Náhodou mi celkom dobre bolo, pretože autom som prišiel domov, pekne som poďakoval. Ja viem byť veľmi vďačný. V prvom rade vždy treba hľadať to, čo chce odo mňa Boh. Som si uvedomil jednu vec. Keď sa mi v niečom nedarí. Je to známa, či skôr výzva byť v tom vytrvalý, že raz to predsa len príde samo od seba, alebo finálny znak, že to nie je to, čo je ti nejak súdené? Že to nie je to pravé orechové?
Keď mi niečo ponúkne sám od seba, nikdy to nezostane bez odozvy, a vždy sa poďakujem. Nejde mi o nejakú formalitu, aby ako keby podvedome odo mňa niečo dostal, pretože ja to považujem za prirodzené poďakovať, ktokoľvek mi v niečom pomohol. Potom uvidíš pôvod tvojho šťastia. Vtedy sa akosi sami od seba ponúknu tvoji priatelia, ktorí si sami od seba budú postupom času dožadovať tvojej prítomnosti medzi nimi. Každý má rád spoločnosť, a nik nechce byť sám, a mať po ruke ľudí, s kým si rozumiem, som kamoš, máme spoločné aktivity, je len devíza dneska.
Vidíte, ako málo niekomu stačí ku šťastiu. Nevravím, že bez ľudí nedokážem samostatne existovať, ale samoty som mal už dosť. Napísal som o nej lyrické blogy. Je ich dosť. A práve preto sa chcem tešiť zo života. Práve preto mám s úsmevom na tvári vítať v ústrety nové možnosti. Šanca príde len vtedy, keď budeš hľadieť dopredu, a nebudeš sa viacej trápiť neúspechmi, ktoré ťa ťažili z minulosti. Už si viacej trpko nespomenieš na všetky tvoje prehry, na vzostupy, nato, ako si zase musel odísť od dverí, ktoré ti zatvorili bránu tvojej nádeje. Už ti nepovie niekto len tak ľahko, že ťa nepozná, lebo si uvedomí cenu tvojej osobnosti, a ocení tvoju prácu jednak na sebe, a bude vďačný za tvoju prítomnosť.
Pretože len človek, ktorý si kadečím preskákal, ktorý triumfálne kráčal neohrozene, za svojim úspechom, a neskôr padol hlboko pod svoju úroveň, ten skutočne časom dozretý zistil, a odhalil silu a hodnotu seba samého. Taký sa pravdepodobne našiel. A ten pád ho na druhej strane negatívne nepoznačil ničím, veď ho len posunul vpred, ba viac, a ponúkol pravdivý obraz. Ba práve opak sa stal pravdou. V mnohých veciach sa ti zrazu, a to hovorím opäť z vlastnej skúsenosti, otvoria oči, a budeš vidieť to, čo si jednak nechcel vidieť, a nevidel, a jednak to, čo si neustále prehliadal, čo bola chyba. Budeš raz Bohu ďakovať, že síce tvrdo, ale pravdivo si odhalil cudziu tvár. Za chyby sa platí.
Všetko si vieš vážiť len vtedy, keď si už pocítil, aký je to hnusný pocit z nejakej straty. Vtedy, keď sa pevne odhodláš, že v budúcej šanci pôjdeš už len na maximum. Hoci pravda je taká, že zo všetkého sa seba obviňovať nedá. Za niektoré chyby nemusíš vôbec ty, a môžeš sa aj roztrhať. Je to preto, lebo keď sa usiluješ o dokonalosť, zistíš, že už úplne všetko musí fungovať na sto percent. Nepripustíš si výkon na pol plynu.
Čo by som mohol napísať na záver článku. Azda naozaj len v krátkosti pár reflexí, ktoré ma napadli pri písaní. A síce. Len človek, ktorý bol opravdivo na dne svojich síl, keď zistil, aké chyby porobil, poprípade sa mu dobro nevrátilo nazad, len ten vie, čo je to byť šťastný, a čo je to optimisticky sa pozerať dopredu. Taký, našťastie, ktorý je už ostrieľaný vie, že ho nič nemôže prekvapiť. Vyjdi v ústrety k novým možnostiam, a pozeraj otpimisticky dopredu. Pekný letný deň všetkým vám prajem!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár