V tomto mojom dnešnom článku by som sa rád vrátil ku jednému blogu, ktorý som si prečítal. Tak trošku vyjadrím svoj názor. Tiež tu by som chcel pripomenúť, že dosť ma zarazil tvoj postoj k otázke modlitbe Sv. ruženca.
Nevadí, veď zrejeme každý inakšou rýchlosťou, a príde čas, kedy oceníme to obdobie, kedy sme chaoticky si dávali tie podivné otázky, na ktoré sme nemali odpoveď. Nie preto, žeby nám spôsobovali radosť, ale preto, aby sme si uvedomili, ako výrazne sme dospeli. V myšlienkach, postojoch, a ako nás životné situácie okresali do takej podoby, v akej sme teraz. Aj také obdobie v živote je potrebné.
Niekto pochopí toho druhého ráno, druhí zase okolo obeda, a tretí to všetko pochopí až na konci dňa, na fajront. Veď keby som všetko chápal od mladosti, keby som bol perfektný, dokonalý, od začiatku akýsi stopercentný, čo by si chcel zlepšovať? Vážil by si si svoj postup k lepšiemu? Ocenil by si svoj pokrok k lepšiemu? Uvedomil by si si, že aj strach, aj kríže sú potrebné preto, aby tajomné ruky Božie ťa formovali? Spomeniem ti preto môj príbeh. Dosť dlho som si myslel, že som akýsi jediný, kto je zanietený pre vieru, modlitbu, pre nadšenie, pre nekonečné diskusie o Bohu, až kým som nedorazil na Kapitulu. Tam mi padla sánka hneď. Ale bola sranda aspoň, čo. Bol som akýsi samozvaný frajer.
Rebeloval som, ako sa len dalo, na všetko som mal argument. Tam som ale spoznal, čo je to aj každodenný boj, tam som spoznal, čo je to zriecť sa seba samého, a zabrať na samé dno. Ale bolo to krásne obdobie, na ktoré teraz rád spomínam. Keď som nevedel, ako sa perie, a otravoval som spolubrata Paliho, nech mi ide zapnúť práčku. Čas, kedy som niekedy chcel všetky tie akosi povrchné kamarátstva vymeniť za jediného pravého kamoša, pred ktorým sa nemusím obávať, čo si o mne pomyslí, a ktorý ma nevysmeje.
Keď som už pri spomienkach na jediný rok na Kapitulu, nedá mi nespomenúť si na to živé spoločenstvo v kaplnke, kde sme si užili príležitostné zábavné situácie, kde si sa musel tváriť vážne, ale akosi to nešlo . Napríklad spolužiak zapaľoval sviečky na oltári a keď chcel sfúknuť zápalku, tak sfúkol aj sviečku, čo si ale nestihol všimnúť, po ktorej nasledovala v šou. Ale len v tichosti, lebo bolo rozjímanie. Ach tie časy! Keď sa vrátim k modlitbe sv. ruženca...Bratu!
Ja sa tú modlitbu modlím od mojich 16. rokov dennodenne. Nebolo jednej cesty v autobuse cestou do školy, kedy by som sa ho nevymodlil. Samozrejme, nemôžeš za to, že nie si na nejakej duchovnej výške. Ale to nie je veda, všetko je o chcení, nič k tomu nepotrebuješ. Dnes mám 25 rokov, a boli časy, kedy som chcel zabudnúť na ten čas. Brojil som proti tomu. Prenasledovala ma tá stopa, ktorú mám v sebe. No postupne som to prijal a som vyrovnaný, a rád. Jednoducho každý si prejde nejakou svojou vlastnou vyprahnutou púšťou, a každý musí občas bojovať. Nikomu to nie je príjemné. Je ľahké o tom len tak písať, ale na druhej strane, len ten, kto si týmto prešiel, ten vie, o čo v skutočnosti ide. Prešiel som si kadečím, a môžem len dosvedčiť.
Ďalej píšeš že...“ Modlitba ruženca je množstvo slov, ktoré vedú k formalizmu a k bezmyšlienkovitosti a nie k citovej vrúcnosti“.. Nebol by som si taký istý. Čo ty vieš, koľko milostí vzišlo pri čo len jedinej modlitbe ruženca? Tu ako správny kresťan sa musím zastať modlitby sv.ruženca, ktorý je môj najobľúbenejší. Keď to vyskúšaš, neobanuješ. Keď neveríš sile tej modlitbe, jasne že nič nepociťuješ, a vedie ťa k formalizmu. Ale musíš sýtiť aj svoju dušu. Ak sa k tvojej vete ešte raz vrátim, tak mám taký pocit, že modliť sa musíš. Veľmi nesprávne. Modliť sa je moja, tvoja kresťanská výsada. Pravda je, že často je modlitba prezentovaná ako niečo, čo musíš.
Ešte by som k prvému odseku len v krátkosti dodal, že takéto myšlienky môžu napadnúť takého človeka, ktorý niečo od Boha vyžaduje. Keď je spokojný, nepotrebuje ho, keď je v nejakej tiesni, už aj padá na kolená. Ruženec je taká krásna modlitba, plná tajomstiev kresťanského náboženstva, že len sotva sa nájde niekto, kto chápe zmysel tejto modlitby, a nemodlí sa ju. Modlite sa svätý ruženec. Je to krásna modlitba. Ja sám sa modlím 6 druhov sv.ruženca. Akurát som si spomenul, že keď som sa vracal s mojimi "spolupracovníkmi" z brigády, tak celou cestou domov sme sa modlili v aute sv. ruženec. Ani som sa nenazdal, a bol som doma. Ubehlo mi to veľmi rýchlo. V mysli som ďakoval ze uplynulý deň, a tešil som sa takto na príchod domov a oddych.
Musíš sa modliť, lebo ti Pán Boh nepomôže. Musíš sa modliť, lebo tak sa patrí, lebo to učia rodičia, lebo si to počul v kostole, a podobne. Nie. Veľmi zle. Bol by som otrokom duchovného života, a predsa duchovný život ťa oslobodzuje od mnohých vecí. Chce ťa stvoriť ako novú slobodnú bytosť, ktorá sa rozhodne pre Boha. Akým spôsobom, to necháva na tvojej vôli. Každý máme svoju vlastnú cestu, a každý sa čistí, očisťuje osobitným spôsobom. Ani cesta do neba nikdy nie je priamočiara, bolo by to jednoduché.
Je to niečo, ako keby som ti pri obede povedal, že načo ješ na obed, keď si jedol ráno, za predpokladu, že od rána si nič mimoriadne ťažké nespravil. Len sa trebárs učil v škole. Nech ti nie je tŕňom v oku modlitba, lebo tá ťa očisťuje a pomáha. Nikdy nevieš, že sa ti darí skrz to, že niekto sa modlí, trebárs špeciálne za teba. Ak mám povedať sám za seba, tak ja som prežil mnoho nebezpečných situácii, bol som častokrát na dne, skončilo sa mi mnoho pekných chvíľ, ale napriek tomu som vedel, že bude predsa len dobre. Je pravda, že častokrát, a to je paradox dnešnej doby, moje ideály mi čiastočne pomohli prekonať tú neistotu, v ktorej som sa tak často nachádzal.
Povedal by som tak jednoducho, že niekedy je dobré byť aj mierne naivný. Preto, aby sme zase nevideli všetko čierno biele, ale aby sme si udržiavali nádej. Lebo dnes počuješ len to, ako sa to nedá, ako nám nevychádzajú plány a nejaké životné predstavy. Trocha optimizmu. Keď sa pozriem na seba, a moje udalosti, ktoré som prežil, a ktoré som opísal dá sa povedať dosť fakticky tu na blogoch, tak zisťujem, ako ďaleko som sa dostal. Ale tiež aj to, koľko nepodstatných vecí ma zaťažovalo. Keby ich nebolo, bolo by ešte lepšie, lebo tie častokrát zadržiavajú človeka v akejsi depresii, keď sa uzavrie do svojho myšlienkového sveta.
Zrak padol na biblického Jóba, ktorý mal silu a odvahu povedať... Aj keď si ma udrel, budem ti dôverovať, a duša, ktorá dôveruje Bohu napriek všetkým protivenstvám, obsiahne mnoho milosrdenstva. Prijmi to ako pravdu. Nie som si istý, koľkých ľudí, Pán Boh chce vidieť ako mučeníkov, ale jednoducho časom som sa naučil, že skutočne máme rôzne životné cesty. Každého nejako sprevádza tajomné riadenie. Nikdy nevieme, kedy mi aj nepriaznivá situácia pomohla bližšie sa oboznámiť s pravdou. Také sa cení teraz najviac.
Neviem, či mám napísať, aby sme sa usilovali o dokonalosť, pretože častokrát sa to nedá. Ale jedno je isté. Buďme pokojným, a prijmime všetko také, aké je, ale zabojujme ak sa dá. Dúfam, že už čoskoro bude pršať, hoci to tak ešte ani zďaleka nevyzerá.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár