To len na okraj som chcel spomenúť. Ďalej by som sa vrátil k tvojej myšlienke.. Ako si môžeš byť istý, že tá modlitba je len druh formalizmu? Prečo sa snažíš hneď súdiť? Ale pravda je, že taký som bol aj ja, až kým mi to nepovedala jedna stará žena. Veľa rozumu mi dala. Som vďačný, že ma sekíruje, ako napríklad minule na káve po kostole. Teraz mi to došlo. Ahá. Už viem. To si myslíš len ty. Ale to je len jeden uhol pohľadu.
Takého, ho chceš vidieť ty, taká je pravda. Ale nič si z toho neber, aj ja som to tak vnímal, až do času, kedy som sa sám neokresal. Podľa mňa, dneska si častokrát svojou tvrdohlavosťou a zanietenosťou nepriamo ospravedlňujeme seba, aby nás to netrápilo. Nie je to celkom ale zlý nápad. Nič v zlom samozrejme. Dovoľ ale, aby som ťa mierne poopravil.
Množstvo slov sa stáva vtedy, keď sa modlíš na spôsob automatu. Keď to chceš odbiť, aby si upokojil svoje svedomie, že si si splnil povinnosť. Alebo stále niečo žiadaš od Boha. Poprípade nechápeš princíp prosenia druhých. Ani nevieš, ako dokáže ruženec ťa upokojiť, alebo také litánie, či nejaké duchovné čítanie. Je to síce môj názor, ale mne to proste vychádza. Mňa to baví. Cítim, a teraz poviem pravdu, keď som bol nešťastný, zranený, tak sám Ježiš mi doslova vnukol, aby som to čo i len vyskúšal. Prišiel na nový spôsob vnímania Boha. Ja to mám na vlastnej koži vyskúšané. Musíme predsa byť aj trpezliví. Úspech sa dostaví určite. Len na margo by som ti ďalej pripomenul, že nie som nijaký mních, a modlím sa doma, ako som spomínal denne 3 rôzne litánie, akatist, a sv.ruženec.
Samozrejme, otázka je, či sa podľa toho aj žije. Som si vedomý svojich chýb, ktorý si musí byť vedomí každý. A pritom nezanedbávam ani svetské povinnosti, mám rád svoju civilnú prácu keď vybavujem agendu, ale to ma čaká až na konci mesiaca zbierať štatistiku, baví ma robota na stavbe, ktorú teraz dokončujeme. Modlitba Akatist. Najnovšie ho počúvam z mobilu. Prečo tak veľa? Pretože keď mne Boh dal 24 hodín denne niekoľkonásobné radosti, tak ja mu obetujem aj hodinu v modlitbe.
Keby som necítil nejaké nutkanie, hľadať príčinu radosti, tak len sotva by som sa dennodenne utiekal k Ježišovi. Poviem to ľudovo, tak pekne.. Pozrite. Lepšieho parťáka nepoznám. Na druhej strane, prežil som aj ja akési temné obdobie, kde som jednoducho nevedel, čí som. Zhodnotil som to ako veľmi emotívne obdobie, pri ktorom som nevedel, čí som, a či sa mám smiať, alebo plakať. Bol som hodený do studenej vody a musel som sa sám naučiť plávať v mojich rozbúrených citoch.
Musel som si sám vystavať mantinely obranných mechanizmov, aby som sa ešte viac nezranil ako som bol. Raz darmo, mám proste skúsenosti. Nie vek, nie šediny, ale múdrosť srdca, skúsenosti, tvoja vlastná životná filozofia, vďaka ktorej sa postupne tvárniš na charakterného človeka, ktorý je citlivý a vnímavý na vonkajšie podnety dokáže samozrejme s pomocou božou prekryť aj tie najväčšie bolesti a trápnenia, ktoré si ešte možno donedávna nosil v sebe. Keď si veril aj v takom stave, že si už všetko zahodil za hlavu a označil skutočnosti za konečné, nezvratné, za také, ktoré sa nedajú vrátiť späť. To je už inšie.
Keď som chcel vyskúšať, čo je to žiť akosi bez modlitby. Je to hnusné, môžem povedať. Zistil som, že je to nepríjemné. Preto zvádzaš boj. Ale ak to má prispieť ku skvalitneniu tvojho vnútra, tak sa to lepšie nesie. Hoci, pravda, nie je to nič príjemné, keď cítiš samotu, alebo celkovo také nepochopenie. Najmä večer pred spaním, keď som sa prehadzoval v posteli, keď som sa už aj domodlil, keď som chcel len zaspať, a vtedy mi prišlo kadečo na um. Úzkosť, akési emócie. Retro pocity. Taký film tvojich, nazvem to skúseností. Nó. Doslovne. Hoci samozrejme musím to dať aj navonok. Práve preto je kresťanstvo denno denným vnútorným zápasom so sebou samým, aby si napredoval. Otázka ale je, či sme povolaní hrať takéto hry. Niekedy, zistil som na sebe. Môžeš sa modliť koľko chceš za nejaký úmysel, keď to jednoducho nechce Boh, je to zbytočné. Je to vlastne paradox, ale pravdepodobne osud nezmeníš.
Nie som jeho zástancom, ale som zistil, že čosi na tom bude. Lebo idem na to čisto logicky. Boh ti zmarí jeden plán, a potom ti zošle do cesty takú životnú udalosť, vďaka ktorej pochopíš, prečo si nemal vtedy úspech. Lenže problém je, keď sa ti niečo takéto v živote neustále obnovuje. Už to človeka prestáva baviť, a stráca niekedy životnú energiu, stráca tu pravú dôveru. Každý je len človek, a z citového hľadiska človek nevie niekedy zniesť také ťarchy, ktoré ho ťažia viac ako kedysi.
Príslovie spomína, že Pán Boh udeľuje len toľko, koľko unesieš. Určite. Len zase je to len slovná hračka. Ak by sme brali aj ateistov, tých čo neveria v Boha, a podobne, prečo je na svete toľko samovrážd? Aké sú posledné okamihy takýchto ľudí? Vari taký človek skutočne necíti pomoc vo svojom živote, a celkom odvrhne pomoc Božiu? Prečo to hrozné prázdno a beznádej napĺňa nešťastného človeka? Skade sa berú depresie? Toto mi nie je celkom jasné. Ďalej si kladiem otázku. Je pravda, že človek, ktorý jednoducho pochybuje o svojom napredovaní, je len akýsi výsledok jeho nedôvery, slabého zdravého sebavedomia a v konečnom dôsledku, nazvem to, akejsi neodovzdanosti sa do božej prozreteľnosti? Alebo nie celkom úplnej dôvery, kde si nechávaš priestor aj pre inšie možnosti ako to, čo ponúka Pán?
Na záver by som chcel pripomenúť veľmi peknú myšlienku od svätého kňaza Dona Jána Bosca. Povedal. "Dôverujte Panne Márii, a uvidíte čo sú zázraky".
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
2
Je to pekne napísané. Problém je len v inom. Cirkev nežije podľa týchto vyjadrení. Preto jej ľudia až tak veľmi neveria. A ťažko potom takéto veci pojímajú do života. Bohužiaľ.
Napíš svoj komentár
kto ho nespozna a nepríjme do svojho srdca nikdy nepochopí ..........
modlime sa za ich duše, aby našli to čo ich privedie na cestu poznania a večnosti......
tvoje blogy by mali byť mementom pre mladých.......filip