Tiež tak na okraj spomeniem už dávnejšiu správu. Vo štvrtok tretieho mája nás predišiel do večnosti otec biskup František Tondra. Správu som zachytil vo štvrtok v rádiu, keď som bol na stavbe bratovi pomáhať. Ihneď som telefonoval bývalému spolužiakovi, teraz diakonovi. Nečakal som to. O dianie som sa pomaly prestal pred časom zaujímať. Spozornel som. Je veľmi zvláštne, ako ľudia odchádzaju spred našich očí. Myslíme si, naivne, že všetko bude rovnaké stále. Nikdy to neprestane. Koľkokrát pri nejakej peknej udalosti si len v tichosti vyjadríme tajné želanie, nech tá chvíľa neskončí nikdy.
Ďalej 7. Mája bolo výročie úmrtia nášho spolužiaka, o ktorom som už písal tu niekedy dávno už. Táto udalosť, odchod do večnosti otca biskupa..Dosť ma to prekvapilo. Zrazu som na všetko bezvýznamné akosi pozabudol. Aj na seba. Všetko mi bolo v tom momente akosi jedno. Na krátky okamih sa mi v tom raze zastavil čas. Neplynuli sekundy, minúty, nič.
Spomenul som si na jeho tvár, a celý deň som na neho v tichosti myslel. Pohnutý touto smutnou udalosťou, ale s nádejou na večnosť, som si postupne spomenul na všetky tie chvíle, ktoré som stihol za ten jeden rok na Spišskej Kapitule prežiť. Spomenul som si v mysli na neho ako prvé tiež, ako slúžieval sväté omše v katedrále. Ako som ho prvý raz videl na prijímačkách na Kapitule, na osobný rozhovor s ním. Na brigádu na biskupskom úrade, kde sa mi tak strašne nechcelo ísť, lebo s „hrôzou“ som zistil dole pri jedálni, že aj ja som napísaný na rozpise služieb poobedňajšej brigády na nástenke. Bože, to boli časy, na ktoré spomínam s vďakou.
Na spoločnú fotku nás, niektorých už bývalých bohoslovcov s ním, ktorú som objavil pozdejšie. Na zabudnutie na seba, na radosť, ktorú som pocítil, keď pán biskup prišiel medzi nás, bohoslovcov v montérkach pomáhať oberať jablká. Samozrejme mali sme prirodzený rešpekt. Pravdaže, nič sme mu nechceli dovoliť, veď my sme boli na to. Na chvíle, keď sme si spoločne posadali po zbere a začali sme sa rozprávať. Na jeho vtip zo študentského prostredia, ktorý nás úprimne rozosmial. Na jeho tichý hlas. Na to, ako s predstavenými sme si išli večer na lúku vedľa seminára opekať spoločne. Nebol som zrelý. Priznávam.
Čítal som akurát na nete rozhovor s ním, ktorý pripravovali vlastne len nedávno. Krátko dozadu. Vžil som sa opätovne do toho. Náhle ma to vrátilo aspoň na krátky okamih v mysli, päť rokov dozadu, keď som bol na Kapitule. Len teraz mi akosi došlo, že vlastne ten jeden rok bol nádherný. Veľa ľudí som spoznal. Riadne som počul jeho hlas, keď som čítal na nete interview s ním. Prečo spoznáme a zaujímame sa o človeka hlbšie paradoxne až vtedy, keď zrazu nás dočasne opustí, a nateraz nie je medzi nami? Také isté pocity som zažil aj keď mi zomrel môj spolužiak. 14. Mája uplynuli 4 roky, čo bol jeho pohreb v Mikuláši, aj som o tom písal. Predstavoval, aké by to asi bolo, keby ostala tá naša stará partia z prvého ročníka, tak ako si to prial a veril vtedy snáď každý jeden z nás. Asi by som mal na neho myslieť na sv.omši v tieto dni.
Tiež za oboch. Budeme sa za vás modliť, a s láskou na vás spomínať ako na otca biskupa, z ktorého si treba brať príklad. Nech dobrotivý nebeský Otec vám uľaví v Jeho milosrdnom náručí.
Ešte predtým ako by som ukončil môj blog, prosím o modlitby aspoň v tichosti, vás, veriacich blogerov za zomrelého otca biskupa Františka. Ďakujem otcovi rektorovi Jozefovi za elektronické parte, ktoré som v tú nedeľu doobeda obdržal, keď sme si takto vzájomne vymieňali pozdravy. Ešte takto keď sa vrátim k predchádzajúcim myšlienkam... tak chcem povzbudiť všetkých, že Pán Boh v každom začína dobré dielo. Boh, ktorý v každom jednom z nás, začal dobré dielo, nech ho aj sám, ale s naším opravdivým snažením aj sám dokončí.
Chcieť musíme predovšetkým najprv my. Bez nás to nejde. Nech je modlitba pre nás tým, čo nás ženie vpred ku Ježišovi. Hrdinsky bráňme Pána pred tými, ktorí znevažujú Jeho dielo, urážajú ho, hoci prosme o to, aby sme sa v prvom rade my zo dňa na deň stávali aspoň o malý krok lepšími. V nehodnosti, v tichosti poprosme o odpustenie, v čom sme sa previnili, lebo seba neoklameš. Ako som spomínal, keď sa nezmieriš, len ťažko môžeš očakávať požehnanie božie, a bojovať treba. Samému ti je ťažko. Nebojme sa vieru v Boha verejne vyznať. Je to hrdinský čin, ktorý ma mnoho podôb, a nezostane u Pána určite nepovšimnutý. Dôležité ale je, aby sme sa nikomu za nič zlým neodplácali. Robili by sme len sebe zle. Veď napokon, zniesť niečo kvôli ideám, ktoré zanechal Ježiš, je doslova výsada, a pre nás veľká výzva.
Rozoberať pojem odpustenie má mnoho významov. Ak niekoho máte radi, a on sa proti vám previní, aj veľmi ťažko, buď budete plakať od úzkostí, tak sú dve možnosti. Buď ho znenávidíte, a budete mať kľudný život, lebo máte dôvod ho nemať rád, alebo že vy ho milujete, a on vám ubližuje, a už vopred mu predsa všetko odpustíte, lebo cítite k nemu niečo. Zišlo by sa k tejto téme osobitný blog. Pouvažujem nad tým.
Nikdy nevieš, kedy príde ten moment prekvapenia, a síce, že rozpoznáš zmenu k lepšiemu. Raz príde doba, kedy sa bude všetko zranené hojiť, všetko choré uzdravovať, všetko hladné sýtiť, keď plačúci sa budú smiať, pocestný bude vlastniť príbytok, ktorého sa nič zlé nedotkne. Keď chudobný bude vlastniť svoj príbytok, ktorý sa premení na opravdivú svätyňu, v ktorom bude jasať a radovať sa, lebo bude prebývať v ňom živý Boh.
Eschatologicky poviem, tak, ako sa to dočítam v Písme. Vtedy, keď duše spravodlivých budú v rukách Božích, a muka smrti sa ich viac nedotkne. Vtedy, keď s radosťou budeš volať slová žalmu.. “Plesajme a jasajme, lebo uprostred nás je svätý Boh...“
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár