Len tak spontánne som napísal tento blog. Asi dnes tesne po polnoci, aj to len do wordového dokumentu. Pôvodne je to moja úvaha, a neplánoval som to napísať aj sem, a ktorú mi pán kaplán zveril napísať do budúceho týždňa, ale stihol som to už túto noc, a na dôvažok som to stihol zavesiť aj na birdz, lebo nechcem nevyužiť niečo, čo som napísal zo srdca, ako dar pre niekoho, a nepodeliť sa o radosť, ktorú som skutočne pri písani hlboko prežíval, hoci bola už neskorá noc.
Neviem prečo, páli mi to v poslednom čase nejak podivne rýchlo, a preto ďakujem Pánovi za dar rozumu, vytrvalosti, a múdrosti. Mám opravdivú radosť. Písanie blogov je to, čo ma po modlitbe poviem doslova znovu dodáva energiu, lebo ma to baví, a je pravda, že opisovať najmä pravdivé, reálne, prežité udalosti si človek najľahšie zapamätá. Je to lepšie. Jednak si z toho zoberieš ponaučenie do budúcna, a neskôr si s kľudným svedomím môžeš pokojne povedať, že všetko, aj ten najmenší detail v situáciách predsa len zohrával podstatnú udalosť, bez ktorej by to nemalo nejaký ten šmrnc.
Prečo som si vybral takúto špecifickú biblickú pasáž? Túto pasáž som si vybral najmä preto, lebo mi je obsahovo najbližšia, a mojím štýlom je písať hlboké úvahy. Keď si práve z posvätných textov Písma, z ich záverečných napomenutí o trpezlivosti uvedomujeme i my, že Pán je už blízko. V dnešnej dobe chceme asi všetko príliš rýchlo, načas a okamžite. Je to aj preto, lebo podľa mňa sa bojíme, že naším čakaním nedosiahneme nič, a teda upadneme do akejsi nostalgie, apatie, nezáujmu, až nakoniec stratíme silu potrebnú k vykonaniu nejakej činnosti.
Alebo aj opačne. Čím dlhšie čakáme ako keby na nejaký ten myslený "poradovník", alebo ako to mám nazvať, vysnívaná vec, ktorá ale dovtedy existovala len virtuálne, a nemala častokrát reálne kontúry, tým sa to môže od nás nenávratne vzďaľovať. Čo neskôr nemusi sa vôbec vyplatiť. Nechceme čakať na niekoho, na niečo. Sotva niečo začneme, častokrát nás odradí počiatočný neúspech, ktorý bezprostredne nasleduje po spontánnej eufórii, a nášmu snaženiu je koniec. Niekedy definitívny.
Celá naša kresťanská kultúra, poznanie, naša viera, naša cesta za lepším, vznešenejším je značne kľukatá, nerovná, krkolomná, a preto už len z princípu musí byť obohatená o neúspech, o nejeden pád, poklesok, pár zahanbujúcich udalostí, čo je paradox. Nie je to preto, že nám Pán chce dokázať, že sme nejakí neschopní či nebodaj prihlúpení, ba práve naopak. My, ľudia sme korunou tvorstva, a preto úspech si treba zaslúžiť.
Spontánne mi prišla na um stať z jednej piesne. Znie: „ viem, cesta do neba, tŕň a kameň, predsa po nej kráčať neprestanem". Tieto myšlienky som písal v neskorú noc. Azda aj táto skutočnosť má súvis s týmto úryvkom, ktorý verím tomu že pod vplyvom Ducha Svätého som si zvolil.
Častokrát máme pocit, že nie všetko, o čo prosíme Pána, dostaneme aj okamžite, a preto pociťujeme sklamanie, krivdu. Z nášho pohľadu je to v niektorých prípadoch aj opodstatnené. Zo skúsenosti môžem potvrdiť, že opakované neúspechy nás môžu natoľko odradiť, znechutiť, že v jednom okamihu zapochybujeme aj v najväčšej istote v našom nasmerovaní, či je správne, a či sa to zhoduje s tým, čo chce od nás Pán. Aké plány, koho nám pošle do cesty, čo je skutočne božia vôľa, sú otázky dosť často kladené, na ktoré nie vždy poznáme pravdivú, uspokojujúcu odpoveď. Uvediem zopár reálnych príkladov z každodennej všednosti.
Prečo môj bezbožný sused, nemyslím tým konkrétne môj príklad, píšem volne, má naoko akýsi pokojnejší život, oveľa ľahší, či dokonca bezstarostnejší, hoci ja sa modlím, verím v Boha, pričom on je ideálny obraz ateistu, a ako sa len má dobre, čuduj sa svete! Čím to je do kelu? Toto chce Boh? Úprimne poviem, že takéto javy čo vidím okolo seba mi niekedy doslova nedajú poriadne spať. Rozobral som si teraz akurát cez telefón s kamošom našu minulú konverzáciu, lebo som tušil, že pravda je niekde inde ako si myslíme. Dal mi nakoniec za pravdu. No nie je to moje myslenie, ale pevne verím, že tieto myšlienky mi vnukol sám Boh. Pýtam sa oprávnene, ale v tej najväčšej pokore samého seba. Značne som sa počas konverzácie s kamošom znepokojil, čo som dal aj patrične najavo, no nakoniec sme sa predsa len zhodli.
Je zarážajuce, a o to aj tajomnejšie, koľko prekážok a úderov pod pás dostávaju ľudia, ktorí sa snažia mať tiché a pokorné srdce. Je prekvapujúce, koľko nevyspytateľných situácii, často s negatívnymi dopadmi na veriaceho, koľko rozhodujúcich okamihov a súženi, koľko podľa mňa aj zbytočných pokušení, dopadá na ctiteľa Boha. Je to skutočne len preto, lebo musíme neustále bojovať?
Často som si kládol tieto otázky v duchu na adorácii, pri osobnej modlitbe, pri chvíľke ticha, ktorá je tak potrebná, ba až prepotrebná pri rozhovore s Bohom, pri rozjímani, kde nám je poskytnutá pomoc a ochrana, aby sme obstáli, a vytrvali v našom každodennom zápase o našu vieru, už bez tak atakovanú, znevažovanú vysmievačným okolím. Uvedomme si hodnotu seba samého, a neznižujme sa na úroveň niekoho, ktorý nám nesiaha morálne ani po členky. Najtajomnejšie je, že sa snažíme obhajovať toho, ktorému sme uverili, Ježišovi. Aj v dnešnej dobe sa plnia slova Písma, a síce .." nie je učeň nad majstra ".
Padnúť v pokore, do prachu, naše osobné zlyhania je často vzpruhou, aby v budúcnosti sme vedeli obstáť v skúške vytrvalosti, počuli hlas Ježiša, ktorý je teraz často prehlušovaný, odmietnutý, znevažovaný, vysmievaný. Tajomne na tom všetkom je práve to, že my vlastne ani nevieme, kedy nastane definitívny koniec našich bojov o pokoru, pravdu, a koľko času nám ešte ostáva.
Cesta k vytrvalosti je pretkávaná skúškami, ktoré preverujú a formujú náš morálny profil, a dovolím si na záver povedať pár príkladov.
Z lásky k Ježišovi, a trénovaniu pokory, a mojej odovzdanosti si podstatne skrátim čas mojej osobnej záľube, ktorú robím len pre moje vlastné chcenie, napr pozeraním TV alebo hocičoho iného.
Vezmem častejšie do rúk Sv. Písmo, ruženec, prečítam si posvätné texty Písma s rodinou, lebo podľa samotných slov Pána... “ kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som aj ja medzi nimi...“
Pokojne nenáhlivo, sústredene, dokončime piaty desiatok ruženca, najmä keď sa modlíme sami. Lebo pri individuálnej modlitbe často z pohodlnosti volíme kratšiu variantu, 2 desiatky a stačí. No podstatné je, aby sme zotrvali pri Pánových nohách čo najdlhšie.
My nevenujeme možno ani 5 minút, On nás má pod patronátom 24 hodín. Vykonajme si preto duchovnú adoráciu v našej izbe, a zapáľme vlastný tymian našich modlitieb, ktoré sa budú v tichosti vznášať k Bohu. Trpezlivo sa modlime, aby aj na nás platili slová z listu sv. Jakuba : „hľa, blahoslavíme tých, ktorí vytrvali..
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Preto vieru skôr chápem, spolu s predstaviteľmi tzv. ,,negatívnej teológie", ako odvahu žiť s tajomstvom.
Len toľko na margo najhlbších existenciálno-náboženských otázok človeka.