Chcel by som teda ponúknuť môj pohľad na skutočnosť, ktorú som pridal ako diskusný príspevok, nakoľko zapájanie aktívne sa do diskusie je mojou obľúbenou časťou dňa, kedy proste zmobilizujem všetky sily a poznania, ktoré mi dobrotivý Pán Boh určil nato, aby som ho predsa neprestajne chválil, a aby som vedel odpovedať na mnohé útoky, namierené či už osobne, na mňa, alebo na určitú skupinu ľudí, ktorých sa je veľmi potrebné zastať, keďže to sami nevedia.
Každý náznak hnevu je bezpochyby hriech. O tom nepochybujem. Avšak existujú aj podložené logické argumenty, ktoré nám nie sú celkom zjavné, a preto nevieme pádne určiť a ani posúdiť, v akom kontexte to bude riešiť Pán Boh s nami, nakoľko my máme len relatívne a obmedzené myslenie. Teda.
U mnohých je to tak. Agresia, hnev sa u človeka udomácňuje nie prirodzene, ale pôsobením zlého vplyvu, paradoxne už od mlada. Žiaľ, musíme si priznať, že aj výrok .... " čo sa za mlada naučíš, na staré kolená ako keby si našiel..." je veľmi pravdivý a reálny, aj v tom opačnom významovom zmysle, než aký sa pôvodne cielil.
Nemôžete chcieť od človeka, aby nebol nervákom, alebo aby veci riešil len s kľudom, keď bol v detstve neustále šikanovaný, učiteľka ho bila na hodine, aby sa z neho stal nejaký priebojný manažér a podobne. Je to celkom nezmysle. Prečo? Mnoho ľudí je poznačených z detstva, a ak to berieme aj v kontexte náboženstva, nechuť prijímať sviatosti nie je z dôvodu odmietania Boha vo svojom živote, ako to opisuje katolícka cirkev, ja som horlivý katolík!
Mnoho ľudí máme úspešných, vďaka svojmu veľkému talentu, alebo nejakej prirodzenej charizmy, ktorý vnútri človek má. Dovolím si tvrdiť, že to má každý človek, ale na inom stupni vnímania, respektíve ju ešte u seba nejako dostatočne neobjavil, a teda to nemôže ani prakticky využívať vo svoj prospech.
Stretávame sa na školách najmä, a to chcem zdôrazniť, že nevieme potlačiť mnoho javov, ktoré dnes súvisia so šikanovaním. Uvediem teraz niekoľko, čo ma len tak v krátkosti napadlo.
Mnoho detí napríklad v ranom školskom veku trpí tým, že sú priemerné, a že nie sú jednotkári, ako ich spolužiaci, ktorých je aj tak možno veľmi málo. Neustále zaťažovanie sa, prečo ja mám dvojku z matiky, alebo zo slohu, a môj spolužiak má jednotku, pričom kvalitatívne je moc ťažko objektívne posúdiť prácu jednotkára a dvojkára, ťažšie u trojkára, pretože každý má iné myslenie.
Stretávame sa nebezpečným javom pasívne šikanovanie. Tento pojem som si vymyslel práve teraz a prikladám logické vysvetlenie. Chápem, keď niekto niekoho neustále motivuje k lepším a lepším výsledkom. Chce u neho vyvolať aktivitu, a nemyslieť na to, aby spohodlnel, zlenivel, a podobne.
Môže to hraničiť so šikanovaním, kedy dieťa sa nebude učiť dobre preto, lebo ho to baví, ale svoje vedomosti premení na akýsi mechanický stroj, ktorým uspokojí nároky či už rodičov alebo učiteľov, pričom možno ešte ani v pubertálnom, či dokonca stredoškolskom veku nebude vedieť logicky zdôvodniť zmysel školy ako centrum pre vedu a svoje vzdelávanie a celkovo harmonický vývoj, výchovu k zodpovednosti v budúcom živote, kedy sa stane dospelým.
Dodávam, je to preto, lebo človek je psychicky zranený, a nedokáže takto vnímať ani školu, a dokonca ani vieru v Boha, čo som chcel povedať ako centrálny problém, vnímať rodinne, otcovsky materinsky, keď doma sa jeho rodičia neustále vadia, ubližujú si, prenasledujú, žijú pod tlakom, to dieťa je veľmi zmätené. Napokon sa v ňom bude zmiešavať pocity, raz bude veľmi veselé, inokedy veľmi smutné, nikdy to nebude zlatý stred. Vždy to bude extrém.
Možno pocíti raz povolanie ku kňazstvu, ku manželstvo, inokedy ho v priebehu toho "volania" bude zo srdca nenávidieť. Nie preto, že neverí Bohu ale zo sklamania a potlačenej depresie z detstva. Takto keď mnoho ľudí pácha hriech, v božích očiach ho možno ani nemá. nechcem byť nejaký zástanca, a vieme, akým spôsobom vznikli protestanti. keby Martin Luther v tej nebezpečnej búrke nespravil unáhlený sľub, že ak ho nezabije blesk, a prežije, vstúpi do kláštora, možno by sme sa nikdy nehádali s inými denomináciami o napríklad sviatosti Eucharistie, kňastva, krstu, ale všetko by bolo všetkým jasné. Vinou jedného sa mnoho ľudí možno rúti do pekelného ohňa.
Za všetkým je nezrelosť a nepremyslenosť. Otázka. Je hriech, keď sa 4 ročné dieťa hnevá, a badáme prvotné známky agresie v školke? je jeho hnev rovnakým hriechom ako hnev iných, pričom si to už môže celkom uvedomovať? Takže asi tak.
Samozrejme, Pavlove listy ma upozorňujú, nech je odo mňa ďaleko hnev, alebo iné rozhorčenie.
Absolútne s tým ako katolík súhlasím, avšak. Človek á právo sa hnevať. Ak hnev neprenášam aktívne na druhého človeka, a vyslovene mi neslúži na uzatvorenie si môjho srdca, ponorenie svojho ega do hriechu, do egoizmu, do hnevu, nenávisti, ale slúži len ako nevyhnutný prostriedok na vyjasnenie si nedorozumenia, čo mi prebehlo hlavou, môže to mať veľmi pozitívny účinok.
Keďže mnoho ľudí je veľmi pochabých, a aj kresťania často teatrálne chcem jeden druhému odpustiť, ale pritom na druhý deň si možno v duchu opäť povieme, že ten človek je aj tak najväčšia špina pod slnkom, lebo zas sa nám niečo nezdalo, celé to môže naše zmierenie vyznieť veľmi teatrálne a zle.
Hnevať sa vnímam ako čiastočnú psychickú regeneráciu zraneného vnútra, kedy nezaťažujem okolie ale pokúšam sa sám prísť na koreň veci, len som ešte na to neprišiel.
Uvažujme nad tým. Modlime sa o mnoho vecí. Nemodlime sa aby Pán Boh odstránil hnev lebo on ho neodstráni, keď to nechceme my, ale modlime sa aby sme všetko vedeli vystihnúť v zárodku, a takto ešte neutrálne riešili problém, ktorý sa aktuálne vyskytol.
Mnohým nervákom chýba človek, ktorý by im otcovsky poradil, a keďže všetko musia riešiť sami, vyzerá to ako niečo, čo nevedia, a nechcú si poradiť.
Úvaha
Komentuj
2 komenty k blogu
2
neboj sa Filip, Ked pan Boh vidi pokanie, nikdy nie je neskoro neboj sa povzbudzujem ta brat!
Napíš svoj komentár
a, je neskoro....