Som si vedomý a celkom presvedčený, že nie je jednoduché zodpovedať na túto pomerne zložitú filozofickú otázku. Kto teda pozná seba samého.
Vieme veľmi dobre, že častokrát ani v usporiadaných a harmonických šťastných rodinách vám napríklad ani dlhoročný manžel a dlhoročná manželka nedá presnú odpoveď na to, či dokonale obsiahli dané poznanie o tom druhom, po ktorom bok po boku žijú už predsa dlhé roky, desaťročia. (možno aj storočia, dobre žartujem Nehovorím teda to všetko doslovne, ale naozaj, niekedy máme pocit, že to, čo by sme mali poznať veľmi dôverne, v podstate ani nepoznáme, a tu sa dostávame ku kategorickým omylom v tom, že to, čo máme poznať možno čo najdôslednejšie a najdokonalejšie, v podstate vôbec nepoznáme, a teda dostávame sa ako keby znova a znova na ten pomyslený začiatok, akúsi štartovaciu čiaru toho všetkého presne v tom zmysle, že jestvuje mnoho príčin, prečo sa to takto deje, o čom sa nateraz zmienim v riadkoch nižšie.
Častokrát v nejakom konflikte človek dokáže odhaliť a spoznať pravú tvár toho druhého, ale nie vždy je to v tom zlom a negatívnom slova zmysle.
Je veľmi veľa ľudí, ktorí naozaj sú dobrí, a sú presvedčení, že prinášať harmóniu a poriadok tam, kde je disharmónia a neporiadok je vznešená metóda dobrého spolunažívania v rodinách, celkovo vo spoločnosti, aby sa človek proste cítil šťastne, dobre, dôstojne, pokojne, vyrovnane, aby mal a vytváral každým dňom predsa harmonicky usporiadané vzťahy v živote, kde proste môže fungovať a plnohodnotne sa realizovať v tom, čo robí. Nedá a nedeje sa to samozrejme zo dňa na deň, zaiste by sme v tomto klamali. Neupierajú sa mu nejaké základné životné práva, aspoň za normálnych okolností by sa predsa nemali, a tam, kde sa to deje dvíha sa varovný prst.
Nevymedzuje a neobmedzuje sa mu v prehnanej miere nejaký životný priestor, pretože aj zo skúsenosti celkom isto vieme, že človek, ktorý citi ako keby to pomyslené neobmedzeno, po čase sa začne tak aj chovať, človek ktorý cíti veľmi veľa prekážok a mantinelov, čoskoro nadobudne myslenie a presvedčenie, že to možno takto má aj byť, pričom sa mýli. Ako, to vysvetlím v riadkoch nižšie.
Máme tu teda dva extrémy, kedy jeden človek sa cíti viac menej dominantným, a druhý podriadeným, pričom keď minieme cieľ dominantnosti a podriadenosti, stane sa predsa to najhoršie. Aj v dominancii, aj submisívnosti jestvujú isté hranice, poza ktoré sa nesmie prekročiť, pretože dominancia neznamená neobmedzenosť, podobne aj podriadenosť nie je konečný stav. Byť podriadený neznamená seba ponižovať sa pred druhým, ale to, že podriadenosťou plním príkazy zhora, ktoré sú mi na prospech a na moje posunutie sa v mentálnom nastavení vpred, že to, čo konám, je pre mňa dosť podstatné, správne, ale isto nie nevyhnutné.
Keby sme kategorizovali a absolutizovali nevyhnutnosť, došli by sme k chorej konečnej závislosti jeden na druhému, a to sa prakticky nikdy nesmie stať. Nik nesmie byť závislý na tom druhom.
Je veľmi potrebné vo vzťahu proste dosiahnuť mentálnu, fyzickú a duchovnú jednotu, pretože dvaja dominantní nemôžu jestvovať medzi sebou, pretože vznikne reálne nebezpečenstvo, že ani jeden z nich nebude chcieť v niečom ustúpiť a podriadiť sa tomu druhému, hoci by to priamo alebo nepriamo slúžilo k prospechu obom.
V čom je potrebné poznať seba samého.
Jestvuje mnoho príčin, kedy človek napriek tomu, že má kohosi pri sebe, ešte nemusí to nutne znamenať, že je šťastný, spokojný a naplnený. Otázka je, či je šťastné, spokojné, naplnené jeho ego, alebo jeho akási virtuálna predstava, alebo naozaj spoločné šťastie. Lebo to, čo niekto cíti k tomu druhému, žeby sa najradšej rozdal, ešte neznamená, že to tak cíti aj ten druhý, a teraz viem veľmi dobre, o čom hovorím.
Čim človek viac sa niekedy snaží, tým viac pri tom druhom upadá, a napokon samota a oddelenosť jedného od druhého je znak prejavenej lásky, kedy niekoho necháš len tak odísť, lebo by si si proste zničil život, a ten predsa máš v pozemskom vnímaní len jeden, v duchovnom a kresťanskom ponímaní ťa samozrejme čaká ešte večnosť.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár