Tento žalm, teda znenie tohoto žalmu, že hlbočina je človek a jeho srdce je priepasť teoreticky trochu môžu azda naznačovať tú skutočnosť, že vo svojej podstate človek nikdy nemusí (nehovorím že nemôže) dôjsť k úplnej pravde, ktorá uspokojí celé jeho telo a dušu, a vieme, že to nie je celkom pravda, pretože vo večnosti, kedy pevne dúfame, že budeme môcť dokonale obsiahnuť poznanie v stopercentnej podobe, kde teraz máme akési obmedzené analogické myslenie. Neviem si to napríklad osobne vôbec ani len predstaviť, pretože človek akosi prirodzene sa každým dňom učí napríklad nové a nové veci.
Nik nemôže z nás povedať, že to tak nie je, pretože aj keď sa nám zdá, že možno robíme monotónnu a stereotypnú prácu, môžeme sa síce ľahko pomýliť, ale tak, ako sa dokážeme ľahko pomýliť, dokážeme sa na základe preukázania nadobudnutých zručností a skúseností aj efektívne opraviť a to tak že tú chybu prakticky vôbec nemáme šancu nikde nájsť. Stávame sa proste dôslednými, pretože ten daný algorytmus, postup a podobne už máme v krvi. Pripomínať nám to môže napríklad nejakú cestu, ktorú možno denne absolvujeme, a otázka znie, keď niečo predsa dôverne poznáš, môžeš azda sa stratiť na známej ceste, ktorú si predsa absolvoval miliónkrát za sebou? Asi nie, aj keď určite všetko je možné.
Neznamená to samozrejme tú situáciu, že keď máme proste akési dva neznáme nepreskúmané a neprebádané elementy, že to pre nás znamená niečo ako konečná. Už proste som dosiahol nejaký ten cieľ, už sa tomu venovať nebudem. Pretože ma to napríklad stálo veľa úsilia a príliš námahy, a môžeme sa teda oprávnene cítiť vyčerpaní z toho všetkého.
Ale na druhej strane človek na druhý deň, alebo neskoršie s odstupom času predsa len rozmýšľa inak, a to, čo sa mi zdalo ako niečo, čomu sa venovať nebudem, venovať sa tomu predsa len môžem, pretože možno ma to nič nestojí, prehĺbim si napríklad v danej problematike nejaké tie vedomosti, vydolujem z nemožného práve to možné, a takto získam pevné presvedčenie, že človek nemusí dokázať a obsiahnuť v živote všetko, to sa ani len nedá a nie je to fyzicky možné, ale dokáže toho veľa tam, kde cíti, že niečo dokázať vieš.
Práve v tomto prípade človek je častokrát ešte len na začiatku toho všetkého. Ako keby stále len v niečom len začínal. Práve preto je nevyhnutné skúmať postupne seba samého. Kto si myslí, že už všetko spoznal, všetko vie, je na veľkom omyle, pretože dobre vieme práveže z múdreho príslovia, že múdry človek sa učí predsa celý život a hlúpy, ten už vie všetko. To si samozrejme len myslí o sebe, pretože tak sa aj správa, teda svoje myslenie.
Na to, aby som poznal nejaké princípy a postupy niečoho nového, je potrebné začať od tých najmenších a možno najnevyhnutneších záležitostí, o ktorých si práve v akejsi banalite myslenia máme domnienku myslieť, že nie sú celkom podstatné, predsa len sú už v niečom nie explicitne prekonané, ale celkovo sa javia ako udalosti, ktoré predsa sú nám natoľko známe a dôverné, že predsa už ani v začiatkoch niečoho nového sa predsa netreba k nim vracať. Kto túto teóriu razí, robí predsa kategorickú chybu hneď v úvode, kedy nedovolí dostatočne napríklad ako učiteľ svojim žiakom, študentom, proste poslucháčom naplno sa rozvinúť.
Študent teda bude v domnelej pozícii, že predsa stačí si vypočuť toho učiteľa, čo mi vlastne rozpráva, a o iné sa nemusím starať, nemusím predsa sa kritickým pohľadom o nič zmieňovať, veď predsa dostávam v priamom prenose naservírovanú pravdu, o pravdivosti ktorej teda sa nemôže ani diskutovať, čo je v podstate prvý a zásadný omyl tohoto všetkého začiatku poznania ako takého. Pretože touto metódou predsa nemáme šancu jednak sa nikde pohnúť, nielen vedomostne, zvyšovať svoju vedomostnú úroveň na kvalitatívny parameter, nielen kvantitatívny. Pretože veľa poznatkov proste ktoré ste schopní sa v škole naučiť a obsiahnuť, človek len tak ľahko síce nezabudne, to sa kladie na piedestál hodnôt v pedagogike, ale žiaľ, vo väčšine prípadov to ostane naveky uzatvorené v nejakých knihách, alebo vysokoškolských skriptách, ktoré teda sa viac napríklad neotvoria, pretože už neslúžia svojmu účelu.
Záverom môjho článku poviem toľko, že nie je potrebné všetko spoznať, ale to, aby človek vedel kým a čím vlastne je, čo chce dosiahnuť, vedieť si vymenovať klady a zápory, a vyjsť zo svojej pohodlnosti.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár