Dneska som si so záujmom pozrel históriu malého mestečka na východnom Slovensku, kam prvýkrát viedli moje kroky na formačné štúdium. Nebanujem, že som to sám vzdal. Chcel som byť kňazom, a veľmi nadšene som sa pustil do neznáma. Moje nadšenie ma neopadlo dosť dlho, a to preto, lebo som sa klamal.
S obdivom na seba, teda ironicky, som si spätne pripomenul, že v týchto dňoch je to presne 5 rokov, čo som sa prvýkrát zúčastnil na exercíciách.
Áno. Všade len ticho, kľud, pokoj, rozjímanie, meditovanie. Poviete si, že je to dokonalá oáza pre kontemplatívne založeného človeka. Určite. Šibalo mi už po dvoch hodinách začatia silentia z toho dosť kvalitne a nevedel som prežiť to, že čo sa to vlastne deje. Neustále som sa Boha pýtal, a prosil, nech to On sám ukončí. Kamarát v jedálni, starší spolubrat ma poľutoval, lebo videl, ako ja, s mojou živou sangvinickou povahou veľmi ťažko znášam zmenu. Aj som to znášal. Až tak, že večer, pamätám sa na to ako keby to bolo dnes, som zmizol zo školy. Vytratil som sa do tmavej uličky malomesta, aby tam som svojským, ani neviem akým spôsobom si vyventiloval nervy. Evidentne ma to nenapĺňalo, a klamal som hrozne samého seba. Mal som príšerné pocity. Hanba, strach, beznádej, no najmä úzkosť sa vo mne miešali ako alkohol po dobrej pijáles párty, a bol som veľmi zmätený.
Spomínam si, ako po nevydarenom dekanskom termíne som išiel večer, už bola tma, hľadať spolužiaka, ktorý sa kdesi vytratil. Roman, môj najlepší kamarát zo školy. Človek, s ktorým som sa ozaj skamarátil, a ktorý mi dal veľa do života. Nádej, silu, dôveru, každodenné utiekanie sa k modlitbe a pevne veriť, že raz bude lepšie. No hľadal som ho na pažici a nebolo ho nikde. Potom sme sa stretli v kuchyni, a videl som ho dosť nešťastného, lebo na skúške kapituloval, podobne ako ja, a ďalší asi piati. V hlave som sa neustále Boha pýtal, či skutočne patrím na toto miesto, no nemal som odvahu to povedať hocikomu. Ani môjmu spovedníkovi.
Mal som pocit hanby a viny, že som nezvládol niečo, čo som chcel. Ja keď niečo chcem, a nedosiahnem, som hrozne na dne. Teraz ale vidím, v udalostiach posledných rokov, koľko prehier som zažil, ktoré ma na niečo sformovali. No stále to nie je ono.
Od toho času dosť emočne beriem udalosti, hádam až do poslednej, pri ktorom ako som sa naposledy zmienil, som vyronil skutočne veľa sĺz.
Moja skúška viery, to, na čom som, precítil som naplno na diakonskej vysviacke mojich ex spolubratov. Bol som na nej aj s mojou priateľkou, vtedy ešte. Bol som veľmi pokojný. No hneď ma to prešlo. Keď som si spomenul, koľko nežiadúceho ticha som musel zažiť, bol som rád, že som von stade.
Je moja veľká chyba, že v tichosti neviem riešiť veci. Ticho, samota ma aj v súčasnosti veľmi deprimuje, vyhľadávam spoločnosť, a predsa som vlastne stále sám. Neviem si dať odpoveď na túto otázku. Bojím sa veľmi samoty, hoci nemusí byť veľmi zlá.
Ticho v súčasnosti prežívam aj ináč. Neprezváňam sa s mojou Nikoletkou. V nedeľu uplynú dva týždne, čo sme sa posledný krát kontaktovali, a hoci ako som písal, máme pauzu, bojím sa veľmi.
Trápi ma, že nepočujem to klasické, dvojsekundové prezvonenie.
Trápi ma, že som teraz veľmi osamotený, hoci to aj potrebujem.
Trápi ma, že mám citlivú povahu, lebo som veľmi zraniteľný.
Trápi ma, že všetko beriem osobne, a ťažko znášam prehry.
Trápi ma, že teraz nepočujem jej smiech, necítim jej vôňu.
Trápi, ma že sa momentálne nestretávame na našom obľúbenom mieste, a ísť okolo neho mi spôsobuje veľa bolesti, spomienok, no najmä otázok a množtvo nezodpovedaných odpovedí.
Pamätám sa, že pred dvoma rokmi, presne o takomto čase som začal počúvať skupinu NANA. Z 90 tych rokov, pamätníci si ju pamätajú. Nezabudnuteľné texty, najmä v skladbe "LONELY", v ktorej sa momentálne nachádzam a v texte ktorej som sa vžil, dostal, a aj teraz žijem. Moja osamelosť sa vlieva to bezmocného ticha, z ktorého neviem, kedy sa preruší. Bojím sa, že to bude vzlykot a slzy, ktoré mnoho ľudí robia nešťastným, sklamaným, smutným. Je toho skutočne veľa, ale do môjho vyznania asi toľko. Páči sa mi výrok Alberta Einsteina. Povedal..." iba život, ktorý žijeme pre ostatných, stojí za to.." Ja ho chcem žiť najmä pre Ježiša, ktorý síce skúša, ale nikdy nechce zle. Ja viem, že som ako malé dieťa, ale vždy lepšie, ako keby som hral frajera, ktorý sa pohybuje na tenkom ľade svojich citov.
Som veľmi zlý herec. Neobstál by som na javisku. Ja neviem hrať niečo, čo niesom. Žiaľ, donedávna som to vedel. Zakrýval som všetko. A ani neviem čím. Dusil som v sebe všetko, čo ma miatlo a niekedy mätie doteraz, no s tým, že teraz to viem povedať.
Nemám rád, keď sa dakto pretvaruje, na druhej strane mám doslova panický strach z každého, ktorý otvorene, nebojácne, priamo povie svoj názor, bez kúska strachu. Prečo je to tak? Prečo niekedy neviem, na čom som. Prečo prehrávam boj, ktorý nie je prehratý.
Ticho. Aké desivé si ticho. Načo si na svete? Kto ťa sem pozval? Prečo v tichu najviac znejú už dávno odzneté slová, ktoré chceme vrátiť späť? Je cesta späť? Prečo v tichu každý chce úmyselne korigovať svoje chyby, a ospravedlniť svoje pády. Prečo sa musíme učiť zásadne len z prehier, a brať si z nich ponaučenie do budúcna? Vari niet iného víťazstva, než je Pyrrhovo? Len za cenu veľkých obetí?
Čo keď raz zvíťazíš, vyhráš nad niečím, získaš niekoho pre seba a svoj názor, a zrazu zistíš, že si vlastne prehral. Prišiel o všetko. Že výhra je tvoja prehra. A prehra tvoja výhra. Zas ostanú len oči pre plač?
Bože, nikdy nedopusť niečo také!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár