Po druhý raz sa chcem teda zamyslieť nad týmto pomerne zaujímavým výrokom, ktorý som si kdesi prečítal, a napíšem k nemu teda krátku večernú sobotnú reflexiu. O čo teda ide, neviem presne, ale pokúsim sa o tom zmieniť v nasledujúcich týchto riadkoch.
Je veľa ľudí, ktorí proste nemali nikdy nejaké šťastie, proste všetko to dobré sa im otočilo chrbtom. Je medzi nami nespočetne veľa ľudí, do ktorých dovnútra samozrejme nevidíme. Nevieme celkom presne určiť, čím si napríklad v živote prešli, čo videli, zažili, s čím sa napríklad postupom času museli vyrovnať, či to bolo ľahšie, alebo ťažšie. Logicky vydedukované z toho všetkého je to napríklad aj o tom, že nevieme niekedy aj ich reakciu celkom dobre odhadnúť, nakoľko v takom poznačenom človeku sa proste búria emócie a všetko dookola toho.
Taký človek neskoršie nedokáže vnímať ani realitu, ktorá ho postretá okolo jeho, a väčšinou je v podstate zahľadený do seba. Stále do seba je zadumaný, furt niečo húta, Pán Boh ho vie, čo si napríklad myslí o druhom človeku, je veľmi ťažké z neho niečo dostať, nedokáže primerane napríklad emocionálne reagovať. Na to, aby sa napríklad v danej chvíli smial, alebo prejavil proste radosť, koná v podstate presne opačne, je vážny, zachmúrený, napríklad z ničoho nič je aj podráždený, ale tam, kde by mohol byť napríklad vážny, síce vážny je, ale nie v pravom slova zmysle. Väčšinou to, že sa javí ako vážny je v podstate len jeho zvláštny stav mysle, kedy to berie ako normálnosť, kedy zachováva v niečom napríklad neutrálny postoj. To v podstate aj vidno na takom človeku, ale dajme tomu.
Rozmýšľa a analyzuje, čo všetko ho mohlo postretnúť, ale ho nepostretlo. Snaží sa, ako to opisujem v nadpise tohoto článku a úvodnej akejsi filozofickej definícii šťastia žiť nejako naplno a plnohodnotne, aspoň podľa toho svojho scenára, čo sa mu páči, javí sa mu ako niečo, čo je dobré, alebo nie. Nesnaží sa proste o nič, pretože možno vnútorne je akýsi vyprahnutý, alebo mohli by sme povedať, že až prázdny.
Stojí teda taký človek na pevnom základe? Stojí na zdravom základe? Na jednej strane tento výrok sčasti sa mi nepáči, pretože aj v kresťanskom ponímaní berieme mnohé situácie akosi ako absolutórium, ponad ktoré proste sa už nedá nijako prejsť, ale keď za tým zaostávaš, prídeš akosi o svoje šťastie. Je teda nie celkom bezpečné aj v duchovnom ponímaní brať všetko doslovne, pretože víťazstvo je o tom, že víťaz berie všetko, a porazený nič. Lenže nie vždy môžeme zvíťaziť, a človek je častokrát v ohrození, a veľmi blízko prehry. Mnohí si myslia, že ja som predsa už tak veľa v živote dokázal, už nemusím nič. Už mám dom, mám byť, mám dobrú prácu, a neviem ešte čo, už proste netreba stavať na ničom. Niekedy človeka môže prepadnúť aj taká úzkosť z toho že človek proste dosiahol nejaké tie stanovené limity a hranice, ktoré si napríklad vopred rokmi vytýčil, a teraz ako keby sa bojí možno svojej vlastnej nečinnosti, v ktorej možno kedykoľvek upadnúť, že prestane stavať na sebe.
Pozeral som napríklad minule niekoľko motivačných videí, ako v podstate je to veľmi super, veľa som sa od toho naučil, veľa som si z toho zobral, to môžem potvrdiť a nepopieram to zároveň, ale všetko samozrejme má jeden háčik.
Až som to prestal nakoniec po uvážení pozerať, pretože som pri tom vyprahol. Proste mi v niečom bolo dosť.
Vyskytli sa tam teda dva elementy, ktoré som si plne uvedomil.
Na jednej strane ma to veľmi motivovalo, aby som si proste aj ja uvedomil, že to čo robím možno aktuálne teraz, je pre mňa áno, naozaj veľkou výzvou, to všetko sa stalo pre mňa veľkou métou, na druhej strane je tam také akési riziko.
Napríklad také, že človek, ktorý v podstate všetko investuje, a ako sa hovorí, všetko vsadí na jednu kartu, môže, ale nemusí mu to vyjsť, a v podstate veľa riskuje. Riskuje stratu, a riskuje prehru, ktorá ho môže stáť v podstate v konečnom dôsledku veľmi veľa.
Záverom k tomuto všetkému ešte jedna myšlienka.
Môžeš síce stáť na pevnom podklade a základe, ale nie v živote to vždy funguje. Človek častokrát zakrýva svoj neúspech, alebo mohli by sme mohli povedať, to, čo v živote nedosiahol nejaký skrytý hendikep práve tvrdou makačkou, drinou, veľa pracuje, veľmi veľa tvorí, jeho deň a pracovný kalendár sa zakladá len o tom , že teda najlepšie je predsa to, že si celkom isto treba predsa plniť nejaké povinnosti tak, aby som mal vyplnenú doslova každú hodinu dňa. Nie jeden manažér mi vie potvrdiť, že toto je veľmi nešťastné ponímanie pracovného vyťaženia, kedy človek naozaj môže byť častokrát veľmi psychicky vyčerpaný.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár