Pýtam sa teda v tomto článku, či je toto podstata poznania seba samého, že len ten človek ktorý stojí na pevnom a zdravom základe môže prežiť svoj život správne. Ja si to nemyslím, a v nasledujúcich riadkoch sa pokúsim vysvetliť, v čom teoreticky môže toto všetko znamenať.
Nemusíme sa neustále znižovať k tomu, že v nejakých našich vyjadreniach máme akési absolutistické želanie. Absolutistické želanie v tom zmysle, že to konkrétne proste predstavuje celistvosť v takom slova zmysle, že nijaká entita nemôže totiž túto jednotu, celistvosť narušiť. Väčšinou človek, ktorý je v nejakom emocionálnom rozpoložení, alebo je v niečom citovo rozrušený, dokáže mať velikánske reči, reči velikána, všetko absolutizuje, dáva maximá tam, kde to možné samozrejme nie je, a značne sa prekračuje vo svojich možných medziach. Človek sa takto pomaly cíti ako bohém, ktorého prakticky nik a nič nedokáže rozladiť, vyrušiť, vykoľajiť z toho jeho. Nie jeho stereotypu, alebo akéhosi momentáleho emocionálneho naladenia a rozpoloženia, teda bavíme sa o viac menej sentimentálnom, nie teálnom rozpoložení, pretože pri sentimentálom rozpoložení ako takom absentuje forma realizmu, teda to, čo teda konkrétne sa deje okolo nás, kedy si niečo dávame do súladu a možnosťami v našom živote.
Čo konkrétne a čím konkrétne sme ovplyvnení, alebo nejako vnútorne a vonkajšom obohatení od nášho okolia, čo konkrétne nám to dalo, alebo vzalo, a zrazu sme v takom postoji, že naše okolie nás nezaujíma, sme konkrétne v danom momente nasmerovaní na niečo úplne iné. Cítime sa v euforickom rozpoložení, z ktorého prakticky málokto nás dokáže len tak vytrhnúť, a možno čím viac nám bude v niečom odporovať, tým práveže viac bude podporovať tú našu vnútornú psychiku, to naše vnútorné nasadenie pre boj pre niečo, na čom nám záleží. Je v danom okamihu nám možno jedno, že či sa jedná o nejaký romantický konflikt dobra so zlom, pretože vnímame len to, že dobro predsa musí nutne zvíťaziť, a iný scenár si predsa nedokážeme ani len pripustiť.
Nemôžeme teda v nijakom prípade absolutizovať ani dobro vo svojom živote, ale ani zlo. Vieme teda veľmi dobre, že medzi nimi je veľmi tenká hranica a čiara, vďaka čomu na jednej strane človek môže zažiť prakticky všetko vo forme dostatku, alebo nedostatku. Myslím to veľmi prakticky.
Raz sa môžeš cítiť sýty, inokedy môžeš hladovať. Raz máš prácu, máš všetko čo k živote možno aktuálne k dispozícii, nechýba nám napríklad finančné a iné materiálne zabezpečenie, a máme predsa aj nejaké bonusy ako niečo navyše. A práve vtedy môžeme v tomto všetkom spoznať ten zmysel, že niekedy keď som nemal navyše, je potrebné v niečom predsa len počkať, a v niečom sa ponížiť v nádeji, že predsa len bude lepšie. A potom si poviem že týmto konkrétnym som si už prešiel a viem veľmi dobre, čo to obnáša, a podobne.
Na toto všetko ale nie je potrebný materializmus, ale potrebný pevný základ. To je tá viera, ktorú nevidíme, ale cítime. Preto veriaci ľudia sú častokrát skromní, jednoduchí, málokedy sa na niečo evidentne sťažujú, vedia sa tešiť z pomerne toho mála, čo majú, alebo čo pre život ako taký im ešte ostalo, vedia sa podeliť s takými vecami, o ktoré človek možno s evidentným prebytkom by možno sa nikdy nepodelil, lebo nevie, čo je to niečoho konkrétneho sa vzdajú.
Záverom by som na koniec tohoto blogu predsa len zacitoval blbické pasáže.
A ide o to, že keď sa niečoho vzdám, možno dostanem práveže dvakrát viac, a aj niekoľko násobne. Pán Ježiš predsa v jednej zo svojich rečí v evanjeliu celkom jasne rozpráva o tom, že ten, kto zanechá otca, matku, dom, polia, skrátka všetko to čo majetkovo vlastní v prospech nebeského kráľovstva, stonásobne sa mu to odplatí. Tieto vety nájdeme v Markovom najstaršom Evanjeliu, konkrétne píšem hneď pre úplnosť samozejme aj súradnice, ak si to niekto chce overiť bližšie na biblických textoch ... Mk 10,29-31
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár