Naučme sa všetci rozmýšľať sami za seba. Prečo? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Keď som bol samozrejme oveľa mladší, jedná sa o nejaký pubertálny vek, a bol som tak na konci základnej školy, tak ako správni školáci, chodili sme na nejaké príležitostné výlety na konci roka. Je to krásna atmosféra, kde človek opustí brány školy, potom je samozrejme ako odtrhnutý z reťaze, presnejšie povedané, ako keby vyšiel z nejakého väzenia, a v podstatne je mu absolútne jedno, kde sa nachádza, hlavná vec, že nie je doma, že nie je v známom prostredí, a teda podstatné je, že je v cudzom svete, kde ho aj tak nikto poväčšine nepozná.
Do istého veku sa mi stávalo, ako som to písal, že som nemal rád zmenu. Pripisoval som to, alebo skôr som to ospravedlňoval kadejako, ale recept na všetko je veľmi jednoduchý. Keď nové nič nechceš ani len trošku kúsok otestovať, a takto zistiť na čom si, nikdy nebudeš mať vo svojich rukách vlastne nič. Je to pravda.
Nikdy nebudeš samostatný, a všetko ostatné sú len plané reči. Kto nič nevyskúša, nič nemá, a práve táto nelichotivá situácia, v ktorých sa mnohí mladí dostávajú je samozrejme aj preto, lebo každý sa stráni nových vecí skúšať, a radšej má staré známe zabehané chodníčky. Lenže dajme si aj pravdivú otázku na toto.
Vyhovuje druhým stereotyp? Ak si niekto nevie predstaviť, že by sa pohyboval v inšej spoločnosti, a momentálna situácia mu vyhovuje, ok, nič sa nedeje.
Avšak sú ľudia, ale to musím povedať sám za seba, každý zreje ale tiež rôznym tempom, ktorí nerozmýšľajú. A radšej sa bezhlavo zavesia na niektorých ľudí, s ktorýmu chcú niečo ťahať, a oni bez nich takto nedokážu nielen myslieť, ale aj reálne samostatne existovať, samostatne vyhodnotiť nejako situáciu, a tu sa nachádza samozrejme jadro problému.
Každý nech rozmýšľa sám za seba. Týmto nechcem vylučovať nejakú kolektívnu prácu, ale priznajme si, v kolektíve sa málokedy stane, že partia 7 ľudí vymyslí niečo reálne podobné.
Obyčajne to vyzerá v skutočnosti tak, že v skupine pár, dajme tomu 7 ľudí majú dvaja veľmi dobrý nápad, ktorý okamžite samozrejme aj zrealizujú, a druhí sa obyčajne zvezú popri nich, samozrejme vo svoj prospech, a pritom nemusia ani prstom pohnúť. Takto to býva, len sa pozrime, v škole bolo plno takých.
Nie je hanba spýtať sa dvakrát, nie je hanba ak mi niekto aj mladší poradí. Hanba je to vtedy, keď sa nechcem od toho samostatne niečomu veľmi užotočnému priučiť, a takto vlastne aj osobnostne rásť, a všetko využiť vo svoj prospech.
Týmto heslom by sa podľa všetkého mal riadiť každý normálny človek, ktorý myslí dopredu, myslí na zadné dvierka, a chce zbierať veľmi cenné skúsenosti pre neho. Máme predsa plno ľudí, ktorí boli len tak do niečoho vhodení, ako sa povie naslepo, do studenej vody, boli postavení pred hovotú vec, a mali možno desať minút si na rozmyslenie toho, čo idú robiť, a museli to samozrejme aj zobrať.
A pozrite sa, dnes, či chcete, či nechete, musíme si uznať, že dneska sú to jedny z najúspešnejších ľudí, od ktorých sa samozrejme ostatní majú čo učiť. Nenadobudli to tak, že drankali od druhých, alebo že bezromyslenia chodili ťahať rozumy od svojich kamarátov, a každý nápad nebol ani ich originálny, ale bol to obyčajný kopirajt, na základe nápadu druhého sa im niečo podarilo.
Je neuveriteľné, ale keď si tak vezmeme, veľmi veľa slávnych ľudí začínalo prakticky s nulou, isto sa im každý smial, možnože boli akousi výstrahou pred ostatnými akože do určitého času, kedy sa správnom čase rozhodli ukázať, čo všetko sa v nich skrýv, a aký obrovský potencionál vlastnia vo svojom vnútri.
Každé ľudské vnútro je bohatý obrovský arzenál tých najsuper myšlienok, len to treba vedieť využiť predovšetkým na vlastne aj vnútorné obohatenie, nemyslím to len finančne, a aby som tak vytváral hodnoty, z ktorých si ostatní budú brať samozrejme že dobrý príklad. A vždy ísť vzorom pre ostatných, len tak pritiahneme pozornosť, predovšetkým tú zdravú na seba, a takto aktívne ukážeme, akí sme kvalitní ľudia.
Pritom všetkom netreba zabúdať, z akých pomerov sme vyšli, a že nehanbime sa možnože priznať, že sme päť korún nemali dovtedy pri sebe.
Ja sám som začínal so zárobkom 50 SK, a dnes som na takej úrovni, kde Pánu Bohu veľmi ďakujem. Veľmi veľa očakávaní mám samozrejme od pondelka, kde sa mi zas začína niečo nové, ale asi takto mi to je aj súdené.
Veľmi ďakujem Pánu za vnútornú silu, ktorou ma obohatil, a za všetky dary, ktoré mám. Pre mňa je neuveriteľné, ako ľahko som dokázal všetko to, čo som dokázal, a častokrát skutočne išlo o veľké veci.
Buďme pokorní, nikdy sa nevystatuje, nebuďme panovační, a s každým prehoďme zopár slov. Nikdy nevieme, ako toho druhého ešte budeme v niečom potrebovať, a ako sa mu ešte môžeme nejakým spôsbom poďakovať, na všetko totiž treba čas.
Nech sa vám všetkým darí, a nebojme sa pustiť aj do nejakých riskantnejších transakcii, ale takých pri ktorých môžeme len získať. Veľmi veľa ľudí pustí šancu vtedy, keď môže niečo aj ukázať, a nielen o tom akosi priveľa rozprávať. Všetko dobré!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár