Takže idem pekne po poriadku. Z tvojho blogu som vytušil, z jeho začiatku aspoň, že istá žena ti ponúkla modlitbu ruženca. Vnímal si ju ako poslednú záchranu. Hm. Napríklad píšeš že... "v úzkosti sa môže stať tým najlepším podnetom a impulzom k pravej modlitbe". Neviem bratu, ja by som sa bál takej myšlienky. Ale zase pozri, ďakuj Bohu, že tú ženu ti poslal do cesty, lebo nikdy nevieš, na čo to bolo dobré pre teba. Tak potom, keď sa modlíš len preto, lebo sa niečoho v budúcnosti nejak obávaš, a kšeftuješ s Bohom, potom zváž postoj k modlitbe. Nie?
Pozri ja to poviem jednu vec. Keď som študoval na vysokej teológiu, z ktorej som odišiel po roku... priznám sa ti, že ma nebavilo modliť sa v spoločenstve, a potom som cítil len ustavičný strach a napätie, a obavy z budúcnosti. Niečo som o tom už aj napísal akési memoáre. Ale na druhej strane. Včera, po veľmi dlhom čase som si písal s jedným kamarátom, ktorý je kňaz, ale študuje na postgraduálnom štúdiu kdesi v Frankfurte, ak sa nemýlim, v Nemecku. Boli aj také časy, kedy som nechcel sa modliť. Ujsť preč a nevidieť, nepočuť nič. Nestotožniť sa s nikým, a zaujať pasivitu, akúsi ľahostajnosť. Čítaval som motoristický časopis STOP, ktorý mám aj teraz rád.
Ale nečítaval som ho preto, lebo ma zaujímali nejaký svet automobilov. Ba práve naopak, vôbec ma to nebavilo, ale jednoducho musel som prísť na inšie myšlienky. Tak ako nedávno som sa začal zaujímať o zbrane. Si myslíš, že ľudia, svätci, ktorých spomína katolícka cirkev pri svojich slávnostiach, nikdy nemali ten pocit? Myslíš si, že to boli ľudia, ktorí ako v tranze a neskutočnom zajatí vytrženia sa nonstop modlili? Ktorí nikdy nebojovali so sebou samým? Že všetko sa im chcelo. Čo ty vieš!
Častokrát to boli slabí a nehodní ľudia. Spomeniem Svätú Máriu Magdalénu, a mnoho iných, ktorých ku viere a poznaniu pravého šťastia, ktoré je v Bohu, priviedla veľmi trpká a bolestná skúsenosť. Vtedy, keď boli v morálnom bahne. Aspoň sčasti poznáme jej príbeh, ktorý našťastie skončil v náručí Boha. Keď ľudia nad nimi pľuli, smiali sa, zosmiešňovali ich. Podobne aj v nedávnej minulosti. Nikdy nezabudnem na pasáž z knihy Viliama Mitošinku pod názvom Pamäti kňaza. Čítal som ich, asi keď som mal 17 rokov, na strednej škole, a bolo to dosť bolestné. Objavil som doma tú knihu.
Bolelo ma, a stále bolo pre mňa nepochopiteľné, ba tajomstvom, že prečo niekomu vadí na druhom viera v Boha, taký nezdolný optimizmus, a nádej na lepšie. Ďalej som nevedel pochopiť, skade čerpali energiu, ktorú potrebovali práve oni. Pochopil som vtedy, čo znamená veta zo sv. Písma... " ...lebo vtedy som silný, keď som slabý..." Paradox čo?
Podelím sa s tebou o radostnú udalosť. Dnes je prvý deň, čo som strávil v mojej novej robote. Vieš ako som sa tešil veľmi? Konečne pracujem, to som už minule písal. Verím, že všetko je toto vďaka modlitbe a to, že na môj úmysel som sa viackrát modlil a prosil pri samotnej sv. omši. Ďalej by som sa ťa spýtal. Modlil si sa niekedy na verejnosti? Nemyslím ty ako niekto, kto si rozprestrie koberec kdesi na hlavnej ulici, a začne si vyspevovať a modliť sa, a podobne. To len tak sa pýtam, je to otázka pre vás, ktorí toto budú čítať. Modlil si sa niekedy trebárs v parku, prírode, na prechádzke pešou zónou, a čo ja viem kde všade, keď si mal čas modlitbu sv. ruženca alebo inšie modlitby? Nebál si sa ho mať v ruke, aby náhodou ťa niekto nevidel? Neskrýval si ho len tak, vo vrecku, že pre istotu?
Som si viac než istý, jednoducho skúsenosti ma naučili mnohým cennostiam, že keby si mal na mále, samozrejme to platí pre všetkých, dá sa povedať, tak 3 ružence v ruke s Bibliou by ti bolo málo, tak by si veril! Vyznal si Boha pred druhými, keď to bolo potrebné? Pamätaj, že jedno jediné vyznanie Boha pred ľudmi ťa v konečnom dôsledku môže zachrániť pre večný život! Vidíš, čo všetko, aké perly ti Pán Ježiš v budúcnosti chystá?
Na druhej strane, toto je nesprávny postoj. Nie zlý, ale pri tomto Pán Boh nemá radosť, lebo to nevychádza z tvojej iniciatívy, ale strach, paradoxne, úzkosť, beznádej, neistota...toto sú tie impulzy, ktoré ťa ženú vpred, a nie hlboká dôvera k Bohu. Nie som si tým celkom istý. Ak úzkosť v Tebe vyvoláva podnet k modlitbe, nemáš pravú vieru, lebo to je zneužívanie Boha na svoje ciele. Samozrejme, priznávam sa aj ja, že najlepšie sa modlí vtedy, keď mi horí za chrbtom, a neviem sa z toho vymaniť. Nie je to ale vypočítavosť?
Musíš neustále ďakovať za všetko. Len človek na nejakej duchovnej výške dokáže vnímať bolesti ako skúšky, ktoré čistia tvoj charakter. Boh nie je ako kamarát, ktorý ťa pozýva sám od seba, a nemusíš za pozvanie nič dať. Čo máš z toho, že budeš neustále prosiť Boha o niečo egoistické, ktoré o nejaký čas stratia svoj význam?
Na záver len toľko. Teší ma, že máš o takéto témy záujem. Prajem príjemný slnečný deň a veľa pohody. Nech je Pán Ježiš pre Teba skutočným svetlom na tvojej každodennej ceste.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
mkamka
2. 5.mája 2012 15:48
neviem síce pre koho bol ten blog určený, ale aj tak Ti zaň ďakujem
Napíš svoj komentár