Teraz som sa opäť zapozeral do jedného blogu, a chcel by som k tomu napísať vlastný pohľad. Nechcem písať nijaký kritický komentár, ani nič podobné, proste len chcem skomentovať, v čom ma to zaujalo a v čom som ostal prekvapený.
V blogu spomína, a hneď sa ukazuje na to, že aké charaktery ľudí už stihla spoznať. Označuje ich nie celkom pekne, ale... stalo sa aj mne, že v nejakom afekte som tuším tu, napísal blog, ktorý za normálnych okolností s danou tematikou by som sem nikdy neuverejnil.
Zranení ľudia. To je dosť veľký problém a fenomén dnešnej doby. Rozmýšľal som nad tým, prečo veľa mladých, veľa tých tínedžerov, chce byť za každú cenu úspešný, prečo sa každý rád pretŕča kadekde pred kamerami, chce byť hneď úspešný, okamžite sa správa ako rýchlokvasená hviezda amerického formátu, že prečo je to tak.
Dôvod je jednoduchý. V dnešnej dobe hanbíme sa za pokoru. Hanbíme sa za to, že nemáme akéhosi dostatočného uznania, a ako som to spomínal neraz, žiaľ, prispôsobujeme sa takému tandemu, že nie sme ochotní čakať na svoju príležitosť. Veď predsa všetko má svoj čas.
A preto, keď nedosiahneme nič, čo nám je po vôli, čo sa samozrejme páči len nám, tak sa uchyľujeme k praktikám, že začíname všetko a všetkých naokolo kritizovať, zosmiešňovať, vymýšľať si nejaké prinajlepšom polopravdy, ktorým viac možnože len uškodíme sebe samotným a tým druhým, hoci niekedy skutočne o nič nejde.
Dočítal som sa, a to ma fakt zaujalo, že napríklad človeka môže niekedy veľmi nečakane sklamať aj ten najlepší kamoš. Viem, samozrejme, už x blogov toto tu rozoberalo, ale každý sa len pýta, ale málokto podáva aj odpovede. To je normálne, tak to v živote chodí. Ja osovne si nedávam už takéto otázky, proste hľadím len vpred. Nezaujíma ma moja minulosť, čo som prežil.
Nemá zmysel to riešiť, lebo nevrátiš tým nič. Ak by som ti mohol takto cez blog odpovedať, lebo cez TS, by to bolo príliš dlhé samozrejme, tak proste... taký je život.
Mnohí, a to súhlasím, trošku to rozoberiem, sú veľmi nezištní, majú dobré, chápavé, ľudské, mäkké srdce, ale dajme si otázku prečo. Mnoho týchto ľudí v minulosti skutočne bolo len využívaných, a nemalo dostatočný priestor na osobnú realizáciu, nevedeli nadviazať užitočné vzťahy, a tak...
Celý ich život, možno detstvo, dospievanie, a podobne, sa niesol v znamení tvorenia si obrannýc mechanizmov. A potom z tohto poznáme dva typy ľudí. Jedna skupina je tá, že im všetko zlé je na niečo dobré, a oni proste to pochopia, a dospejú razom. Zistia, že sa pohybovali v spoločnosti nesprávnych ľudí, kde sa necítili šťastne, naplnene, lenže, je tu veľký problém..
Minule som si položil takúto otázku... Nie je to skutočne len preto, lebo mnoho takých, ako opisujem, a mám pocit, že mnoho aj tu na birdzi s týmto má problém, že jedná sa o to, že mnoho mladých má svoj vlastný svet? Má svoj svet, kde sa cíti bezpečne pred druhými, kde nikomu už nedá šancu, proste mu je takto dobre? Nechcú nikoho, dobre im je tak.
Mna už stereotyp začínal nudiť, ja potrebujem akcie... potrebujem nasadenie, potrebujem okolo seba takých ľudí, s ktorými tomá zmysel, potrebujem sa obklopiť množstvom ľudí. Prečo... Preto, aby sme nejakú činnosť dokázali ťahať predsa spoločne, aby sme všetci ťahali za jedne povraz, a nie že jeden doprava, druhý doľava, všetko sa týmto len triešti, všetko sa takto len kazí, a nik nemá to na osoh... Je to o ničom potom. Nefunguje spolupráca, a takto padá aj mnoho mnoho nádejných vzťahov... Človek je zruinovaný z nejakej skúsenosti, a preto má komplexy. Má blok v sebe... ktorý proste už nevie v sebe naďalej potláčať, a teraz sa pýtame, aký je potom výsledok...
Výsledok je krok nazad. Výsledok je opätovná prítomná samota, absencia vzťahov, absencia vzájomných rozhovorov, kde ten dotyčný sa vlastne chcel len vyžalovať, druhého použil akokeby, dokonale, nazvem to tak, no, použil ho ako nejaký liek, terapiu na liečenie svojich problémov, svojich osobných komplexov. A čo sa bude potom diať??
Potom už toho nepotrebuje, lebo už mu nemá čo ponúknuť... Ale to je veľký omyl. V partnerstve nie som na skúšku, kde keď ma ten druhý začne nudiť, tak sa na to potom všetko vykašlem, všetko uzatvorím, že to ďalej nemá význam a podobne. To je veľmi nesprávny postoj.
Mnoho ľudí by nebolo vôbec nešťastných, keby boli trošku trpezliví. Mne sa tento týždeň podaril husársky, unikátny kúsok. Nepoviem presne čo, ale vysvetlím... aký je to výsledok?
Je to výsledok toho, že ja som sa stiahol. Je to výsledok, že aj ja som bol kadejaký, ale som proste pochopil, že len ja a ja, bez druhých, bez nejakej pokory to ďaleko aj tak nedotiahnem, bez spolupráce s ľuďmi, aj takými, ktorí možno s nami nejak okázalo veľmi nesympatizujú...
Nikdy neviete, koho Vám do cesty pošle samotný Boh. Nikdy neviete, že nejaký nesympatický, nejaký možno aj taký, ktorý sa javí zakomplexovaný na prvý pohľad, možno aj odmerane, chladne, akosi neprístupne, nikdy neviete, či to nie je skúška od Boha.
Je pravda, ako som písal, odíďme od takých, s ktorými to nemá zmysel. Na druhej strane, ja veľmi rád experimentujem, veľmi rád pokúšam šťasťenu, veľmi rád mám tajomné a záhadné veci, a to, čo sa mi javí ako možno značné nebezpečenstvo, považujem priamo už teraz za výzvu... Ak sa nič nestane, aspoň naberiem skúsenosti, veď tie sú pre každého z nás potrebné.
Mnoho mladých, keby si konečne utriedilo v hlave, čo je pre nás prednejšie, keby sme proste zahodili za hlavu všetky nevraživé pohľady, ktoré si tak často venujeme navzájom s nejakými ľuďmi, a miesto pohľadov nahodíme.... aspoň nejaký ten silený krátky úsmev...svet by bol, verte mi oveľa krajší, oveľa jemnejší, farebnejší, svetlejší, chce to len viac ochoty, a možno aj vynaloženého úsilia, nejakého sebazaprenia, osobnej obety... obety, obetuj sa, bez toho to dnes nejde.
Mnohí ľudia veľmi veľa obetovali pre svoju kariéru, aby dosiahli to, kde sú, pri rozhovore s nimi máte úžasný pocit, že začínali často od nuly, s nejamými sto korunami vo vrecku, a v súčasnoti šéfujú nejakému kolosu, ktorý im doteraz dobre vynáša. Chce to všetko len odvahu, chce to zabudnúť na rany, zabudnúť na to zlé, a otvoriť sa novým možnostiam.
A preto buď vďačný, vďačná aj za všetkých nepríjemných ľudí, lebo ak si obstála pri nich, ktorí ťa dokonale vyskúšali, aspoň vieš, že všetko čo robíš správne, robíš...so srdcom, robíš nezištne, si charakter. Jednoducho sa stáva, že Boh nám pošle do cesty ľudí, ktorí sú kadejakí, ale len vtedy, keď prestaneš protestovať, keď sa schováš do svojho sveta, ukrytého kdesi hlboko vo svojom srdci, kde čakáš na vhodnú príležitosť, keď si pestuješ svoju osobnú trpezlivosť, hoci si netrpezlivý, roztržitý...
Vtedy bude dobre. Mnoho ľudí sa snaží druhým vyjsť v ústrety, ale len preto, lebo to isté očakáva od nich. Je to samozrejme sčasti logické, každý chce pekné jednanie, ale... taký je tento svet.
Meňme najprv pomaly ale isto svoje srdce, ani my nie sme najstopercentnejší, najsuper, ani naše úmysly, priznajme si nie sú vždy kóšer, aj my sme mali častokrát nutkanie niekoho poprosiť o niečo, ale nie preto, aby nám pomohol, ale preto... lebo nám sa nechcelo... Aj ja som taký, aj ty.... my všetci...
Takže asi toľkoto myšlienok som chcel napísať. Pekný deň.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár