Akurát som sa vrátil z turistiky, neprešiel som toho nejak extra veľa, viac - menej som sa otočil, nemal som teda v pláne doraziť sa úplne. Všetko nemusíte dokončiť, čo si človek zaumieni. Osobná sloboda nespočíva v tom, že keď si napríklad stanovím určité ciele, musím ich akosi silou mocou naplniť. Možno len preto, aby som uspokojil moje myslenie, alebo preto, čo všetko si musím napríklad pred niekým náhodou dokázať.
Je veľa z nás, ktorí si síce stanovíme osobné ciele, ale to len preto, pretože sme v nepriamom slova zmysle otroci toho, čo si želajú, žiadajú, alebo majú v pláne tí, ktorí sú okolo nás. Môžeme, ale nemusíme ich možno mať radi, ale na druhej strane ja sa tiež riadim heslom, že predsa len všetko je to o nejakej tej skúsenosti navyše, a takto človek predsa len sa bližšie spozná. Ako to teda myslím.
Spozná svoje hranice, čo si môže dovoliť, čo už možno nie, spoznáme pocit, ako je to napríklad vyplniť nejaký stanovený cieľ, ale možno poznáme aj pocit, ako je to nesplniť, alebo inak povedané v plnení nejakého cieľa, alebo nejakej tej stanovenej úlohy a podobne napríklad naraziť na nejakú prekážku, pred ktorou sa jednoducho musíme podvoliť v tom, že toto je teda pravdepodobne niečo, čo už možno nezdolám, čo je možno nad moje sily, s čím si prakticky aspoň nateraz napríklad neporadím. Samozrejme to neznamená, že to nebudem chápať ako výzvu na nejakú opravu, šancu niečo napraviť alebo niečo také.
Totiž to robím v podstate stále jedno prírodné kolečko, ktoré spočíva, že vybehnem, či už behom, klusom, alebo kľudnou turistickou chôdzou, (najčastejšie) do najvyššie položeného miesta, bodu v našom meste, a potom to klesá, zídem znova do mesta, a potom pridem domov.
Teším sa z mojich hokejových dresov, jeden z nich som si dal hneď na seba, a reku idem rozobrať zase nejakú fajnú tematiku. Začíname teda nový mesiac máj, ktorý je veľmi pekný všetko kvitne naokolo, dni sa predlžujú, a naozaj mám taký dobrý vnútorný pocit. Pomodlil som sa zároveň aj modlitbu ruženca, a tak ma napadlo, že niečo teda úvodom mesiaca, by som mohol niečo napísať. V dnešnej tematike rozoberám, ako sa nemáš snažiť vyhovieť všetkým a predsa aj o to ide. Nechcem ani ja vyhovieš všetkým akosi naraz, aj keď na druhej strane považujem sa za aktívneho človeka. Pasivitu osobne, ak to mám takto sám za seba povedať nemám rád, mám rád pohyb, čo sa hýbe.
Snažím sa rozmýšľať tak, aby som zároveň po dostatočnom vhodnom premyslení dokázal aj účinne konať. Presne takto isto to máme napríklad aj v kresťanstve, kde máme akési dva kontrasty, a to viera a skutky. Veriť je veľmi potrebná vec, veriť v Boha, veriť Bohu, a neposlednom rade, kedy cítim pomoc božiu nutne musím veriť aj svojim silám, kde si predsa ako vieme jasne musíme stanoviť akési priority, hranice. Ale naozaj bolo by vhodné, možno nie až tak najpotrebnejšie a tak vyjadrím sa v tom zmysle, že všetko docieliť nemusím. Nik to odo mňa ako tak nepožaduje, pokiaľ vieme dobre, že je to len veľmi ťažké splniť.
Jestvuje veľmi veľa práce, ktoré zaťažujú ľudí napríklad v tom, že človek fyzicky napríklad nevládze, a musí. Ak ste niekedy v živote pracovali v nejakej fabrike, viete dobre, o čom človek hovorí. Dosť často preťažujú pracovníkov vo výrobe. Snažia sa napríklad stopovať, za aký čas si schopný splniť nejakú normu, a keď vidia, že to ide, tak tú normu proste zvýšia, čo vnímam ako psychickú poruchu a defekt v myslení manažérov, ktorí sú maximálne neempatickí, a najradšej by človeka zodrali z kože.
Práve o to ide, aby sme sa nesnažili vyhovieť všetkým práve preto, aby človek nestratil raz samého seba, že bude len plniť nejaké príkazy, ale nebude napríklad mať na niečo nejaký názor. Nech sa vám darí.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár