Minulý a predminulý týždeň by som podľa všetkého zhodnotil asi v takom zmysle, že som strávil najzmysluplnejšie uplynulé dni, aké som si kedy mohol priať, a predsa o nič také zvláštne nešlo. Ako to súvisí s dnešnou tematikou, pri ktorej opisujem kroky k sebapoznaniu nesnaž sa vyhovieť všetkým vysvetlím v nasledujúcich riadkoch nižšie.
Jestvuje spústa príčin, prečo človek pociťuje samotu, opustenosť, nedokáže akosi identifikovať svoju osobu, neustále má pocit, že sa napríklad len zhadzuje pred týmto svetom, a niekedy ako keby neznamenal nič. Možno ho k tomu vedú nejaké depresívne myšlienky. Vzhľadom k tomu, že aj na slovensku panuje napríklad veľká miera nezamestnanosti, a ten, kto prácu má, si ju naozaj cení, pretože dnes ako tak nepočuť o prípadoch, že niekto len tak dá výpoveď z roboty, a presunie sa do ďalšej, do takej, ktorá mu možno vyhovuje viac. Ja som to vyskúšal raz, síce je pravda, že neľutujem, ale s odstupom času, keby som v tom danom konkrétnom čase nebol v takom sentimentálnom rozpoložení, možno by som dnes uvažoval trochu inak. Vedel som, že veľmi riskujem.
Vedel som že veľmi riskujem, avšak na všetko som bol sám. Častokrát sám so svojimi myšlienkami, čo všetko človek prežíval. Niekedy si na ten stav postupne človek aj zvyká, a stáva sa pevnejším a mocnejším. Zrazu proste som aj ja nadobudol presne ten pocit, že niekedy, keď som cítil veľkú samotu, ktorá tkvie predovšetkým v prázdnote, som si možno zvykol alebo tú prázdnotu som vyplnil a zrazu tá samota má celkom inú príchuť.
Nemusíš nutne s niekým niečo zdieľať. Niekedy postačí, keď si zapneš nemenovanú stránku, napíšeš si s človekom, ktorého proste máš rád, a častokrát nič viac. Máš ho rád, chceš s ním zdieľať tento konkrétny čas, ktorý je, tu a teraz, a proste aj on je toho istého názoru a už to proste ide. Či je to najlepší kamarát, alebo najlepšia kamarátka, ako napríklad ja. Zo strednej školy. Nikdy sme v triede spolu neprehovorili na nejaký pokec a podobne. Nehovoriac o tom, že keď som bol stredoškolák, tento a podobné internetové stránky v tej dobe ešte pravda neexistovali.
Tá dobra prišla, povedal by som to asi 2 alebo tri roky po mojej maturite, kedy som vyskúšal aj vysokoškolské lavice, a čiastočne aj vtedy, kedy som učil dva roky náboženstvo na základnej škole, čo pre mňa malo v živote najväčšie čaro.
Ako plynie čas, človek si uvedomuje pocit nedostatku, a snaží sa ho kompenzovať rozličnými spôsobmi.
A to aj z toho dôvodu, že sa nesnaží vyhovieť všetkým presne tak, ako to píšem v ústrednej tematike tohoto večerného blogu, ktorý spočíva v tom, že človek nie je stavaný na nejaký výkon, a má právo niekedy aj na omyl
Presne tento omyl teda nespočíva ako tak v akejsi miere schopnosti alebo lepšie povedané neschopnosti, keďže je to vnímané z negatívneho uhla, ktorého podstata je teda nedostatok niečoho, ale to, že človek proste nie je stroj a automat na niečie prianie.
Na druhej strane mám takú povahu, že keď vidím, že s tým človekom sa proste dá zmysluplne o niečom porozprávať, vedieme aktívny dialóg, komunikujeme na úrovni, a vnímam proste jednak citovú, ale nie sentimentálnu súhru, vnímam proste duševnú a duchovnú súhru, človeka to začne postupne napĺňať. Človek je zrazu akýsi istejší vo svojich krokoch, napredovaniach, presne tak, ako to opisujem v týchto krokoch sebapoznania.
A zrazu mám pocit, že zas som sa posunul niekde vpred, a zahodil som niektoré negatívne myšlienky, ktoré ma častokrát bezdôvodne napádali znevažovali, brali mi silu a chuť, entuziazmus do života.
Veľakrát sa tak stane vtedy, kedy človek naozaj je tlačený nielen na výkon, ale aj na to, aby proste nekonal podľa svojho vnútorného presvedčenia.
Vidíme predsa jasne, že žijeme v prudkej dobe rozvoja materializmu, ktorá síce nepotláča v nijakom merítku individualizmus, práve naopak, chorobne ho podporuje, všemožne sa usiluje o vzostup individualizmu, aby človeku dalo pocit akéhosi bohémstva, možno čiastočne tak, že v niečom predsa len som jedinečný, čo je samozrejme síce fajn, ale oveľa horšie je, kedy si človek bude naivne myslieť že v niečom je nenahraditeľný, a tak dokonalý, že lepšie to už nemôže byť. Obyčajne vtedy, ako sa hovorí, pýche predchádza pád, a naozaj sa vyplnia tieto akoby prorocké slová, a dôjde naozaj k tomu, že človek, keď si myslí, že v podstate nič ho nemôže v niečom zastaviť, alebo ohroziť, či obmedziť (nemenujem teraz pravidlá cestnej premávky, na odľahčenie) a proste zrazu príde čosi, čo ho zaplaví spústou nekonečných nezodpovedaných otázok typu... prečo,
prečo sa také čosi stalo, čo možno tomu sa dalo predísť, alebo zabrániť.
na druhej strane jestvuje aj veľa pekných chvíľ, ktoré sa tak vryjú do srdca citlivého človeka, že keď nedokáže byť nad vecou, tak tie najkrajšie prežité chvíle a okamihy sa ti razom zmenia na nočnú moru, a začnú ťa prenasledovať, presne tak, ako som kedysi dávnejšie opisoval jeden môj status, a na ktorý som napísal niekoľko blogov na túto tematiku z anketárskej rubriky.
NEch sa vám darí....
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár