V posledných dňoch som zvážnel dosť. Spravil som dosť riskantný krok. Zanechal som hranie na organe. Už nehrávam. Aspoň dočasne, kým si to nerozmyslím. Takmer deväť rokov som slúžil za organom v kostole. Moje rozhodnutie prišlo, dá sa povedať, z ničoho nič, ale má to opodstatnenie. Mrzí ma jedna vec, že jeden človek sa kôli tomu zarmútil, a trápi ho to. Je to náš kaplán. Je to veľmi spontánny človek. Dosť som si ho obľúbil, ale v poslednom čase sa všetko vyhrocovalo.
V modlitbách, ktoré som vyslovoval, v deviatnikoch, akatiste, ktorý sa modlím, som hľadal, čo chce odo mňa Pán. Snažil som sa ho viac ako inokedy počúvať, a moje rozhodnutie nebolo naozaj ľahké. Mám pocit, že mnoho ľudí som mojím rozhodnutím zarmútil. Najmä preto, lebo v nedeľu som nebol hrať na sv.omši. Miesto toho som šiel do druhého kostola. Na počudovanie, nik mi nechýba. Keď som potreboval morálnu podporu, nik o mňa nestál, proste keď sa nedarí, tak sa nedarí. Teraz ale dosť som si oddýchol. Začal som uvažovať nad mnohými vecami pokojne.
Išiel som pešo. Cestou som rozmýšľal nad kadečím, a kadekým. Miesto mi nepripomínalo nič extra pozitívne, ale veľa som sa v bolesti a zármutku priučil. To je pravda, hoci neviem na čo je to dobré. Potešilo ma, že som stretol jednu pani, s ktorou som sa dlhšie nevidel. Dúfam, že v najbližšej dobe vás prídem navštíviť. Ale najlepšie by bolo niekde v meste. Rezkým krokom som sa vydal do kostola. Netradične, po príchode do kostola, som si nesadol za organ, aby som odohral sv.omšu, ale som si sadol na bok, do lavice v kostole. Potichu som si sadol, a pozoroval prichádzajúcich ľudí. Prišlo ich pomenej. Síce som nerozumel, lebo bola sv.omša v maďarčine, ale cítil som sa dobre.
Čas strávený v kostole, v tichosti, v nemej adorácii pred Pánom Ježišom som sa snažil využiť naplno. Už som si moc neanalyzoval niečo z minulosti. Mlčky som pozoroval kňaza, a pokúšal som sa zahĺbiť do mystéria sv.omši. V tichosti som sedel v lavici. Celkom sa mi to podarilo. Nič ma nerušilo. Odrazu som sa vedel na veľa vecí koncentrovať, čo mi už dosť dlhšiu dobu chýbalo. Snažil som sa nemyslieť aj tak na nič. Dovtedy nenachádzal som pokoj, radosť. Príjemné pocity, či skôr nejaké to duchovné obohatenie sa postupne zo mňa vytrácalo. Sú veci, ktorých zmysel rozoberať sa mi už samému nechce, a aspoň to píšem takto, aby som na to čím skôr zabudol. Do toho prišlo dosť veľa závažných zmien v mojom živote, ktorých zmysel postupne objavujem až teraz. Postupne na sebe badám, ako je všetko dobre tak, ako je.
Bol čas, kedy som vyhľadával spoločnosť ľudí, ktorí ma teraz vôbec nezaujímajú. Preto, lebo som zistil, že čas strávený medzi nimi bol stratený. Stal som sa úplne apatickým. Postupne. Ani sa tým moc nezapodievam, lebo to nemá význam. Prišlo na mňa obdobie, kedy viem oceniť samotu. Zrazu mi je dobré a vyhovovujúce v takom stave, akom sa teraz momentálne nachádzam. Keď som sa bál, čo mi povie zas za somarinu, ktorá ma dokázala excelentne vykoľajiť na pol dňa. Zrejme som sa slabo modlil, a teraz žnem výsledok. Hoci v poslednom čase som sa zahĺbil dosť do modlitieb. Už ani neprosím o nič megalománske. Pre istotu. Už len v tichosti ďakujem. A nechávam prúdiť všetko akosi prirodzene. Uvidím, aké situácie prinesie život v najbližších dňoch. Veľa času som obetoval pre niečo, niekoho, z čoho sa mi postupne vytrácala akási spontánna radosť. Čas, kedy som si chcel organizovať veci, z ktorých mali viacerí úžitok, to nadšenie akosi celkom zo mňa opadlo, a dosť som zvážnel.
Neviem aj tak, čím to je. Ani si nechcem klásť veľmi otázku, či to chce Pán Boh, alebo je to môj výmysel, no cítim, že je to niečo extra v mojom živote. Jednoducho všetko to, čo som prežil, a udalosť posledných dní je len korunováciou obrovských zmien, ktoré sa stali v mojom živote. Boha prosím o to, aby som neskĺzol na nejaké zlé chodníky, a prosím o to, aby som nebol bez práce. Je veľmi smutné, že dnes považujeme prácu ako obrovský dar od Boha, čo síce je, ale za minulého režimu, v dobe, kedy prenasledovali cirkev, ste fronty na úradoch práce isto nevideli. Už sa bojím okúsiť tie pocity, kedy sa zobudíš, a nejdeš nikde. Nie preto, lebo nemusíš, ba práve naopak, ešte horšie, lebo nemôžeš.
Na záver by som chcel povedať toľko. Buď vždy sám sebou. Zachovaj si svoje názory, a nemeň ich, aj keby ťa to malo stáť nejakú prestíž. Chabé slovo. Apropo. Čo to je?
Alebo napríklad otázka. Načo sa stále potrebujeme hrať? Na dokonalých, na umelcov, hercov, kde všade okolo teba sú len amatéri, lebo v takom svetle ich chceme vidieť? Neznášam falošnú pokoru. Taká, ktorá ťa nič nestojí. Taká, kde akože smútiš sám pred sebou, len aby si zažil ten pocit, a hneď sa z toho vlastnou zásluhou excelentne vymaňuješ. Už som si myslel, že to zlé som si odskákal, a zase som musel riešiť pre mňa nepodstatné konflikty. Ach jaj. Aspoň, že mám okolo seba priateľov. Chcel som teraz vydať zo seba to, čo ma trápilo. Nech sa vám všetkým darí, a rada jedna. Za každým neúspechom sa skrýva krok dopredu. Pretože aj tmavá noc, sa v jednom okamihu musí raz premeniť na krásny slnečný deň.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
onaj123
24. 5.mája 2012 03:24
Som rád že si optimista !
Napíš svoj komentár