Hodnotiť, čo bolo, spomínať nie je ľahké, ale uvedomil som si, že keď si nebudem vážiť prítomnosť, spoznávať najmä nových ľudí okolo seba, byť aktívnym, činným, byť schopným, tak ďaleko to nijak nedotiahnem. Pravda je taká, že nejaký čas dozadu som sa dosť pozastavoval nad vecami, ktoré, pravda je, sa ma osobne týkali a dosť urážali. Teraz mi to je jedno. Úplne.
Je mi úplne jedno, kto má aký názor na vec, keď ja ho mám odlišný. Jedna múdra pani mi poradila, že keď budem aj počuť, ako ťa niekto ohovára, teraz to vravím ako dobrú radu mnohým tu, tak si len jednoducho pomysli, akí musia tí ľuda byť chudobní duchom, takí chudáčikovia, ktorí nevedia stráviť to, že v niečom sa od nich líšime. Istý okruh ľudí už nemusím, a preto sa nimi aj pomaličky prestávam zaoberať. Vlastne ani neviem, prečo to zase sem píšem, ale chcem to napísať ako nejaké vyznanie.
Osobne nevyznávam tento hudobný štýl, ale pri rozhovore o všeličom, som sa mierne započúval do týchto skladieb. Niečo som prepočul, pravda, niečo ma fakt zaujalo. Celková hĺbka, posolstvo, a najmä to, o čom každý vie, tuší, ale nik nechce rozprávať. Celkovo sa mi na tvorbe ako takej nepáčia mnohé veci. Na druhej strane, pravdu poviem, cítil som sa dosť oslobodzujúco. Nikdy už by som nikoho ani len pohľadom neodsúdil bez toho, žeby som na to nemal opravdivý dôvod. Nikdy by som už nechcel nad niekým vyrieknuť nejaký úsudok, hoci to budem všetko držať práve ja vo svojich rukách. Naučil som sa mnohým veciam.
Predovšetkým také, že sa spieva, píše, recituje, tvorí, maľuje a neviem čo o takých veciach, ktoré sú len v našich mysliach, ale nikdy nie reálne. Také, ktoré vyjadrujú len naše pocity, ale žiaľ, nikdy nie realitu. Dosť dlho som nechápal princíp niektorých takýchto diel, ale som to pochopil. Asi každý z nás vie, čo je to stereotyp. Je to nechutný a odporný životný štýl, kde vlastne robíš niečo, čo ani nechceš, a navyše ani nevieš, prečo to robíš. Len na zabíjanie času. Si spokojný s takýmto životom? Napĺňa ťa to?
Minule som rozmýšľal. Nad všeličím. Nad sebou samým, nad tým, čo som prežil voľakedy, čo mi to dalo, ako som sa poučil a podobne. Prišiel som na zaujímavé skutočnosti. Zistil som, aké celkom pekné je byť sám. Aké pekné je sem tam nepodeliť sa s niekým o niečo, na čom ti záleží. Nechať si skutočne niečo pre seba a nevytrubovať dookola, že máš azda niečo navyše. Čosi som už aj naznačil pri blogu o majetkoch. Jednoducho si ľahostajný.
Veci, ktoré ťa niekedy dovádzali k úprimným, tým možno najúprimnejším slzám, ťa dnes privádzajú v spomienkach k hurónskemu smiechu, keď sa chytáš za brucho pri pomyslení, aký si bol hlúpy a nevyzretý. Jednak všetko chce čas, ale samozrejme na všetko je potrebné dôkladné uváženie. Vždy sa poraď s Najvyšším, ako to chce On. Častokrát z ticha sa rodia tie najuváženejšie, najgeniálnejšie a najdôležitejše rozhodnutia. Poviem to tak, nechaj niečo aj na Pána. Nechaj, nech aj On niečo zariadi. Veď predsa bez Neho nemôžeme nič spraviť, ak to On nechce, a nemá v pláne s nami, tak to predsa píše Písmo.
Klin sa klinom vybíja. Zistil som v poslednej dobe, že sa veľmi zaujímam o autá. Áno, tie sú moja veľká opora, samozrejme, teraz nepíšem myšlienky o kresťanstve, ale práve takéto veci ti prinesú návod, ako ostať pokojný. Ony samotné ti pokoj nedodajú. Jediný pokoj, ktorý ti bude udelený je len ten, ktorý pochádza od Pána Ježiša. No pomohli mi paradoxne svetské veci dostať sa do pohody a zrelo a zdravo uvažovať. Teraz môj názor. Niekedy je dobré ponoriť sa do sveta, niekedy je dobré zanechať svetské myšlienky a úplne sa ponoriť do ticha. Do pokoja. Do duchovného sveta. Aspoň na chvíľku.
Tento svet neprináša len hnusné, vulgárne, negatívne, a ešte neviem aké zážitky. Aj celkom príjemné. Napríklad teraz robím na stavbe. Okrem toho, že cestou do roboty sa modlím ruženec, a potom makám, kde sa dá, pravdu poviem, že nikdy som sa necítil slobodnejší, ako v poslednej dobe, čo ma teší. Zo stereotypu ako takého, hoci veľmi príjemných udalostí v poslednej dobe ma oslovila ponuka ísť s kamošom do Nemecka pre jedno auto.
Napríklad tento týždeň mal som zážitok hádam najväčší zo všetkých za tento rok. Teda ako som spomínal, bol som v Nemecku doviezť jedno auto. Pochválim sa. Bolo to celkom super. Cestovali sme autom dohromady dva dni. V meste Oed napríklad, z ktorého som si spravil aj fotky do mobilu. Bola tam senzačná benzínka, veľká hádam ako u nás Tesco. Počúvali sme cestou do Nemecka Cd od Rytmusa. Rozprávali sme sa o všeličom možnom. O ženách, o bežnom živote, autách. To posledne menované ma zaujíma teraz oveľa viac. Jednak aj preto, lebo práve táto záľuba ma vytrhla z obrovskej pliagy, v ktorej som bol namočený. Za ktorú som, paradoxne vôbec nemohol, a to sa snažím hovoriť naozaj veľmi kriticky o sebe. Nechcem nič zakryť, skutočne.
Vyvetrať hlavu, zapnúť to na plné pecky, a ešte všeličo inšieho. Buď vždy sám sebou. Netráp sa, ak sa náhodou cítiš niekým odlišným, lebo v skutočnosti len ten, kto poukazuje na odlišnosť toho druhého, tak práve ten, sa snaží niečo ukryť, aby to nevyšlo najavo pred druhými. Ten, paradoxne nedokáže, nanešťastie ani prijať samého seba, a on sám si idealizuje svet podľa akýchsi perfektných scenárov, ktoré jemu samému s poriadnou dávkou šťastia doteraz vychádzali. A strháva aj druhých na svoju stranu.
Čo na záver. Blog som napísal úplne náhodou. V niektorých veciach som dosť zľahostajnel, a mám už celkom odlišné pohľady, než som mal v ostatnom čase. Je to zapríčinené najmä udalosťami v poslednom období, vďaka ktorým sa vlastne len vyprofilovala moja pravá tvár. Nabral som trvalejší, hlbší, a plnší zmysel k modlitbe, a zdravší, reálnejší pohľad na vzťahy, svet.
Pochopil som, že šťastný bude len ten, kto počúva, číta a plnšie chápe Sv. Písmo. Práve táto posvätná kniha spomína veľmi peknú stať. A teraz sa dobre zamyslite najmä tí, ktorí sa nezmyselne trápia pre niečo, čo už neexistuje. A síce.
..."Kto položil ruky na pluh, naspäť nech sa už neobzerá".
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
a tou Bibliou je to pravda, Bohužiaľ, málokto ju berie vážne a je mnohokrát zatracovaná ........filip