Dneska sa pýtam po štyroch rokoch v mojom nasledujúcom piatom článku, že či teda má zmysle riešiť niečo neriešiteľné. Obyčajne teda niečo, čo je neriešiteľné, v mysli považujeme za vyriešené v zmysle, že je to ukončená fáza čohosi, čo sme niečo robili. Každý moment v našom živote sa nutne a nevyhnutne skladá z určitých fáz, nejakej otváracej, počiatočnej, kedy si niečo myslíme, žeby to teda malo zmysel. Presne ako keď človek si hľadá životného partnera, veď dobrotivý Pán predsa vtlačil do srdca človeka pečať a túžbu hľadať si niekoho, s kým verne zotrvá po svojom boku. Je to teda niečo celkom prirodzené, normálne, a samozrejme Bohom chcené.
Potom sa to skladá z nejakého súčasne prebiehajúceho momentu, kedy človek zažíva všedné udalosti bežných dní, a vníma nielen plynutie času, ale predovšetkým to, ako s týmto voľným časom, a časom, ktorý mám pred sebou vôbec nakladám. Ako si teda s ním dokážem poradiť. Či dokážem aj nejaký nedostatok premeniť na dostatok alebo dokážem napríklad nejakú neresť premeniť aj na cnosť. Napríklad niekto má veľmi rád čokoládu, a dokázal by denne zjesť aj tony tejto skvelej pochutiny, ale v určitom momente si povie, že oukej, dnes si ju nedám, nemusím sa jej nutne zriecť, ale sa s niečím o to podelím.
Postupne teda človek takto na sebe zisťuje, že síce som sa s niečím o čosi veľmi chutné podelil, vôbec mi ten nedostatok niečoho nechýba. Všetko proste môžeme vnímať aj matematicky ako celok, ktorý sa nielen matematicky, ale aj harmonicky dá rozdeliť na nejaké časti, a tie časti zas na nejaké časti. Takto zistíme napríklad v konkrétnom čase, že aj keď sme sa s niečim rozdelili, a takto niečo v podstate stratili, nestratili sme v podstate vôbec nič, lebo nám to ani len nechýba.
Niekto má rád pohodlie, ale v istom momente, aj v tom pohodlí, nazvem to podľa seba ho vypne, alebo skôr resetuje, že si poviem, oukej, takto to ďalej ísť nemôže, musím niečo so sebou robiť, niečo proste ma naštartuje, niečo veľmi pozitívne vo mne spôsobí príjemnú zmenu, a ja napríklad dobre viem, že do tých starých zabehaných koľají sa viac nechcem vrátiť.
Proste vstane a ide niečo konať, niečo zmysluplné, inšpiratívne, lebo ten spôsob života ho vyčerpával a nudil.
Veľmi nutne si potrebujeme proste vybudovať v niečom určitý systém, podľa čoho budeme pracovať. To je veľmi podstatné, lebo potom vieš si vysvetliť všetko čo konáš, a nemusíš sa pýtať, či má zmysel riešiť niečo neriešiteľné, a práve preto to beriem v rozoberaní tohoto článku z toho opačného konca.
Pýtam sa teda v mojom článku, či teda má zmysel riešiť neriešiteľné.
V istom zmysle áno, pretože keď si človek niečo analyzuje, obyčajne sa s tým trebárs postupne aj vyrovnáva. Vyrovnáva sa s nejakou stratou, čo stratil, čo prežil, s nejakým nedostatkom v podobne akéhokoľvek neúspechu a podobne by sme takto mohli menovať ďalšie elementy, ktoré celkovo sú pre nás určite prínosom.
Človek potrebuje predovšetkým nadobudnúť dôstojnosť na seba. Potrebuje sa v mene Božom povýšiť, aby zanechal nejaké neresti, ktoré spôsobovali ťažké okovy nečinnosti v tom jeho živote, ktoré napokon spôsobovali jeho nečinnosť, jeho apatiu, možno akúsi zaostalosť, rozličné citové defekty, a v neposlednom rade to, že človek častokrát pociťuje a pociťoval napríklad (prehnané) nemiestne výčitky svedomia.
Ako to myslím. Teda že druhí dosiahli už predsa toľko, spravili takú a takú cestu vo svojom živote, sú mi v istom zmysle vzorom, čo je bezpochyby veľmi fajn, keď ti je človek vzorom v tom danom procese konaní dobra a podobne, a ja som v podstate, keď sa na to pozriem celkovo, takto môžeme uvažovať v tomto kontexte, možno nedokázal v porovnaní s nimi, takmer nič, alebo len oproti tomu všetkému naozaj veľmi málo, a predsa máme každý jeden z nás na viac, než sa zdá.
Ale to je len akési nazvem to toxické zdanie, ktorým sa zbytočne zaťažujeme. Na druhej strane všetko to môže byť motivácia predsa len posunúť sa inde, ak vidím v okolí aj nejaký zlý príklad, ja si poviem, presne takým nechcem byť, ale ak cítim nejaké citové pnutie k nejakej kamarátke, kamarátovi a podobne, dám mu návod, ako spoločne sa dokážeme zlepšiť možno vzájomnými rozhovormi, o ktoré nikdy nestál, nad všetkým mávol len rukou, nikdy nešportoval, nikdy zo seba napríklad nevydal energiu, nešíri okolo seba pozitívnu energiu, a podobne.
Záverom článku ešte tieto moje myšlienky. To samozrejme je skresľujúci moment, pretože človek, ktorý sa nachádza v nejakom citovom vnútornom rozpoložení, prechádza do stavu sebaľútosti, možno prehnanej sebakritiky, možno nejakej depresie, depresívnych stavov, ktoré častokrát môžu byť sprievodnými javmi tohto všetkého.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár